Bídníci V.
Victor Hugo
Bídníci (pětisvazkové vydání) série
< 5. díl
Popis knihy zde zatím bohužel není...
Literatura světová Romány Historické romány
Vydáno: 1931 , MarsOriginální název:
Les Misérables, 1862
více info...
Přidat komentář
Na to,že kniha má už 114 rokov je stále moderná,citlivá aj sa dobre číta /len dlhé opisy treba preskočiť /.Tak akosi čitateľa povznáša,upokojuje a teda teší - že aj taký môže byť svet,
Bídníci mě bavili ještě více než Chrám Matky Boží - jedinou muškou na kráse jsou pro mě sáhodlouhé popisy (historické i místopisné) - mám pocit, že s takovýmto popisem pařížských kanálů by tam mohl čtenář rovnou dělat průvodce. Děj samotný a postavy jsou ale dobře vystavěné a já si mnohé z nich velice záhy oblíbila.
Výsostne dojemná, smutná a silná kniha. Obzvlášť posledné kapitoly vháňali slzy do tváre . Jean Valjean vystupuje idealizovane, ale realistické prostredie to kompenzuje a príbeh pôsobí silno emocionálne, núti spoločnosť k zamysleniu. Ide o nadčasové dielo, ktoré jednak poskytuje literárny pôžitok, ale má čo povedať o sociálnej biede nielen v minulosti, ale i v dnešných časoch.
Autorovy další knížky
2014 | Chrám Matky Boží v Paříži |
1928 | Bídníci |
2000 | Muž, který se směje |
1975 | Bídníci I. |
1967 | Devadesát tři |
(SPOILER) V tejto časti sa dozvieme niečo o parížskych stokách. Pri takých autoroch ako je Hugo si človek uvedomuje, že hoci už tento náš svet nič nového nevymyslí, všetko bolo povedané, všetko bolo urobené, olovranty zjedené, čaj vypitý, môžeme ísť domov, zložiť klobúk pred slnkom, zatiahnuť závesy, zavrieť svoje kobky, zatĺcť posledný klinec, odovzdať sa červom, nechať zhynúť poslednú burinu, vstúpiť do Danteho pekla, ktoré nás ničím neprekvapí, je tu stále Foucaultova mriežka, pravidlá, stopy, zákony, šablóna, zásady, jedným slovom: forma. Rozmýšľam, či je dnes ešte žijúci spisovateľ, ktorý uvažuje nad formou. Vymyslieť formu, vytvoriť si vlastné pravidlá, držať sa svojich zásad v každej napísanej vete, to si vyžaduje zrenie, trpezlivosť, sebadisciplínu, čas. Úctu k vlastnému času. A to dnes temer nikto umení nemá, resp. neprejavuje to, naopak, dnešné výsledky umenia sa prejavujú presne tak, ako majú: narýchlo vytvorené a kričia nedostatkom stráveného času nad dielom. Dnes je bestsellerom kniha, ktorej sa autor venuje najmenej času. Čím menej času písania, tým väčší bestseller. Aj kedysi takéto bestsellery boli, to určite. Technické možnosti však nedovoľovali, aby sa šírili takéto bestsellery ako potkany stokami, zamorovali myseľ konzumenta, otupovali ho, a kvalitnému čítaniu sa tak vyhol. Keď vidím hodnotenia niektorých "najviac predávaných" kníh, tak mám niekedy chuť pribiť si ten posledný klinec do kobky. Nebaví ma žiť v tejto dobe. Absolútne ma to nebaví. Ale... kmára ma predstavivosť, čo by taký velikán ako Hugo povedal na to ďalšie storočie, do ktorého asi najskôr vkladal veľa nádejí, že sa človek vycentruje a pozbiera zvyšky svojej ľudskosti. Ehm.
Pozor, ide spoiler. Na Bedároch je super to, že je to azda jediný príbeh, ktorý končí dobre!!! Bolo mi smutno za Gavroškom, isteže, ale celý čas som sa bála, čo bude s Mariom a Cosette, pretože som už prečítala hádam všetky jeho knihy a každá prináša traumatický zážitok z odporného hovada menom Phoebus, a dobrého, no nešťastného Gilliatta či Gwynplainea. Dočkala som sa aj dobrého konca nielen pre Jeana Valjeana, ktorý je totálnym protipólom grófa Montechrista. Podobne nespravodlivý osud, no rozdielnosť v ich rozhodnutí, ako disponovať so slobodou po opustení väzenia, je neskutočná, až mám pocit, že bola cielená (?), netuším časové obdobia autorov a či sa poznali. John Ruskin však povedal: "Najväčšou odplatou za našu námahu nie je to, čo sme za ňu dostali, ale to, čím sme sa vďaka nej stali."
A nezabúdajme na slová sv. Augustína: "Sme tým, čo milujeme." Záver Jeana Valjeana dopadol presne tak, ako mal.
"Byť ľudským, veľkodušným, vznešeným, to nebolo Javertovým ideálom; jeho ideálom bolo byť bezúhonným."