Bližšie k sebe

28.11.2022

Na štýle písania Jána Markoša zaujme rozsah zrozumiteľnosti premietnutej do formulácií, ktoré prejasňujú - vyjasňujú a istou úvahovou meditáciou priamo počas čítania motivujú premýšľať o nastolených témach v ich vzájomných vzťahoch a prepojeniach. Nosnou témou knihy Bližšie k sebe je plynulé až meditatívne skúmanie povahy a konfrontácii príbehov vedeckej exaktnosti a (jej zásahov do) príbehov ľudského vnútra. Medzi materiálnymi a duchovnými potrebami a hodnotami človeka, reflektujúc cenu, ktorú platíme komfortu digitalizácie v technickom matrixe na úkor scitlivovania sa v živom svete prírody a umenia.
Popri tomto dušu hľadiacom rozmere, táto knižná meditácia o živote človeka 21.storočia, na rozhraní sveta diktátu exaktnosti a ľudského rozmeru vnímania a absorbovania „všedných“ maličkostí uchopiteľných dušou - obsahuje originálnu a praktickú realizáciu výzvy filozofa Williama Jamesa, ktorý jednu z hlavných úloh filozofie vnímal v neustálom aktualizovaní starších spôsobov myslenia novými pojmami. Len premýšľavý, citlivý a rozhľadený autor dokáže nanovo preformulovať najznámejšie myšlienky takých postáv dejín filozofie akými boli René Descartes či Goerge Berkeley. V našom slovenskom prostredí niečo nevídané a súčasne radosti hodné. Ján Markoš nám takto ukazuje a potvrdzuje, že premýšľanie a s ním bytostne prepojené prehodnocovanie našich konceptov a myšlienkových schém je stále živé a otvorené ceste skutočného vzdelávania, ktoré je tak naozaj celoživotné.
Ako často si uvedomujeme a precitáme zvláštnosťou vlastnej existencie? Ako často v nás toto uvedomenie ´prebleskuje´? Ako často precitáme úvahami, prečo existujeme práve my? Ako je existencia vôbec možná? Prečo existujem práve ja, a nie niekto iný? Pravé takto a pravé teraz, v tejto forme, osobe, konštelácii špecifických vlastností a povahy, v tejto krajine, v tomto jazyku, v týchto zvyklostiach, v tejto kultúre - konkrétnych dobových hodnôt? Ako je vôbec možný zrak? Ako je vôbec možné vnímanie fotónov a odrazov lomu svetla, ktorým sa nám sprostredkováva samotné videnie? Svet farieb, odtieňov, svetla a tmy.
Každý z nás je cez vlastné živé telo vstupnou bránou dočasného výletu na tejto planéte, ktorý si uvedomujeme a poznáme pod jazykovým pomenovaním Život. Ako sú však možné zmysly? Ako je vôbec možný okrem zraku, aj sluch, hmat, čuch, ako je vôbec možné samotné myslenie? Na základe čoho vzniká myšlienka, ako pôsobí na tkanivá rečového centra v mozgu, ktoré nám ju dokáže vyfiltrovať v slovách? Kto je vlastne človek? A načo nám je Život, práve v takejto ľudskej forme?
V akom vzťahu - akej blízkosti existujeme k sebe samým, k blízkym a ostatným (ne/známym) ľuďom a bytostiam? A prečo by malo byť pestovanie blízkosti k sebe a k ostatným ľuďom vôbec potrebné? Čo nadobudávame touto našou starosťou o seba a ostatných? Čím nás napĺňa uvedomovanie si našej pozemskej konečnosti, a o čo nás obohacuje pestovanie hodnôt vyplývajúcich z tohto uvedomovania? Načo sme vlastne „vybavení“ tak ako sme? Čo máme dosahovať, kam máme spieť? Čo nás robí šťastnými? A aký typ naplnenia je skutočným šťastím?
Ak Vás v bežnej každodennosti občas napadnú tieto otázky, čítaním knihy Bližšie k sebe si pohladíte myseľ aj dušu. Spoločnosť fungujúca technickými parametrami a príbehom exaktnosti nám prezentuje hodnotný život vymaňujúci sa zo všednosti, prekonávaním všedne šedých dní a vecí. Na ich prekonávanie potrebujeme byť úspešní a majetní. No kniha Bližšie k sebe nám ponúka rozmer, témy a priestor na zamyslenie, premýšľanie a porovnávanie príbehov exaktnosti a ľudskosti, ktorá nie je merateľná vzorcami ani číslami. V „obyčajnej“ ľudskosti práve všednosť a jej prijatie v „tichom, sústredenom pozorovaní môže byť kľúčom“ k hlbšiemu, hĺbavejšiemu a autentickejšiemu pobudnutiu na tejto planéte, (v tejto špecifickej jazykovej životnej ľudskej forme), ktoré sa tak stáva posvätnejšie.
Príroda a umenie nás oživujú a dostávajú bližšie k sebe. K sebe samým, a tým aj k druhým ľuďom a bytostiam. Sebapoznávanie, nám otvára „vnútro“ aj druhého človeka. To podstatné vnútorné bohatstvo má už každý z nás priamo v sebe. Čo ak je ním samotná, tak „obyčajne všedná“ schopnosť pozorovať a vnímať zázračnosť prírody a bytia so zatajeným dychom? Čo ak ním je skutočne len to („bežné/všedné“) zdravie a čisté zmysly schopné sa ponárať a absorbovať skvosty prírody a umenia v (kráľovstve požehnane priezračnej) prítomnosti? Ruku na srdce, kde sa cítime lepšie? V kanceláriách, či v školách za počítačmi, vo výrobných halách za pásmi, alebo v tichu lesa, prípadne v záhrade pri opekačke s priateľmi? Výstižne to vystihol profesor Emil Višňovský názvom jeho zbierky esejí z roku 2010 - „Človek by mal žiť v záhrade“.
Ako a ku komu sa máme teda vlastne približovať? Je tajomná posvätnosť existencie niekde ukrytá za bežnou realitou? Alebo sa nachádza priamo v epicentre tej najbežnejšej všednosti? Čakajúc otvorená napospas každému ľudskému otvoreniu sa voči svetu - v prítomnosti - prostredníctvom úprimnej citlivosti? Oživovaním a pestovaním citlivosti k sebe - podnecovaním našich duší prírodou a umením - by sa nám tak malo dariť scitlivovať aj voči ostatným bytostiam, čím môžeme uzdravovať naše medziľudské vzťahy. Ak chceme dať v dnešnom svete šancu spolupráci a tvorivosti, ide o smerovanie nevyhnutné nie len pre našu spoločnosť, ale ľudstvo ako také. Autentickým vzťahom k sebe obohacujeme, prehlbujeme a oslavujeme existenčnými hodnotami naše konečné životy, ktoré sa tak ľahšie môžu otvárať blízkosti a citlivosti, teda skutočným hodnotám, ktoré sú pre živý život vodou a svetlom medziľudských vzťahov.