Buddhismus II

31.03.2024

Knihy ako Biblia, Korán, či knihy o budhizme ako je táto by sa nemali podriaďovať hodnotiacim hviezdičkám, ani spovedať sa hviezdam vo vesmíre. Témy sú príliš univerzálne, citlivé a presahujú časopriestorové limity, dokým bude jediné mysliace Homo sapiens na tejto Zemi. Na Srí Lanke nie je možné prehliadnuť toto filozofické učenie a jeho hlavného protagonistu, Budhu. Obzvlášť pre ľudí, ktorí ako ja uprednostňujú pred ajurvédou, homeopatiou, ezoterikou, safari, komerčnou Hikkaduwou či masážou nôh rybami... terapeutickú masáž duše a výstup na Srí Padu (Adamovu horu). Bolesť z opustenia horúceho ostrova nie je taká veľká, ako opustenie jeho obyvateľov žijúcich štyrmi atribútmi v podobe lístkov na ich národnej vlajke. Láskavosť a život v prítomnosti SríLančana je úderom do hrude pre bežného Európana, žijúceho minulosťou a budúcnosťou, ktorý má aspoň štipku sebareflexie a je si vedomý toho, že pred sebou nemá iba slony, opice, pláže a ruiny Polonnaruwy. Nuž, vrátiť sa do ponurých prázdnych ulíc slovenského mesta s bezfarebnými, prevažne hnedými kopcami, lesmi, byť v spoločnosti ľudí so srdcom chladnejším než je stupeň premeny vody na ľad, v snahe hľadať a držať sa zubami nechtami ľudí so srdcom aspoň o trošku farebnejším, aký je farbistý svet srílanský, to je skutočne neznesiteľná bolesť, z ktorej ma môže vytiahnuť iba čas a čítanie si kníh. Napríklad o budhizme. Úprimne, nie sú to žiadne prelomové poznania, na to som už dosť stará a skúsená, no práve pre skúsenosti bolo zaujímavé si prečítať napríklad o budhistickom postoji k smrti, ktorú som v novembri 2023 prežila v krátkom čase šesť po sebe. V decembri dve smrti a v januári ďalší, fyzicky bolestivý odchod zo sveta. Inými slovami, viem, čo je to paliatívna starostlivosť a naposledy som sa toľko o sebe a svete naučila asi pri šesťročnom čítaní si kníh mojich ruských príbuzných spisovateľov. Šesť rokov verzus 4 mesiace je dosť veľký rozdiel.

Napriek skúsenostiam, opakovaným scénam v našich životoch, poučeniu sa, vieme sa stále cítiť zle alebo veľmi zle, nedokážeme prestať trpieť, problematika, ktorej sa venuje práve táto knižka. Niektorí sú odkázaní na lieky, niektorí nemajú dostatok mravnej odvahy vydržať a ukončia svoj život. Smrť, koniec, odchod, záver, to všetko samo o sebe by nemuselo prinášať smútok, ale je to tak často. Čo s tým robiť? Čo spraviť s takou smutnou prítomnosťou? Ľudská pripútanosť (tanha) k osobám či majetku je naozaj silná. Budhizmus napríklad radí pomáhať druhým, zabudnite na seba na chvíľu, a slúžte druhým bezhraničnou láskavosťou, súcitom a nesebeckosťou.

Chudoba a chamtivosť je všade na svete, aj na Srí Lanke. Ak sa na vás žiarivo usmieva chudoba v podobe starca a stareny na vozíku, či mladého Rusa vo výslužbe bez nôh, otáčajúceho tvár k slnku (neďaleko cintorína s pochovaným F. M. Dostojevským), tak to je čosi, čo vami skutočne duševne pohne a začnete rozmýšľať nad touto kombináciou--- ako je možné, že takáto úprimná veselá chudoba na tvári a zvyšku tela vôbec existuje, hľadá vo vás úsmev, hoci nedáte groš, hľadá svetlo, aby nevidela tieň...

V druhom zväzku mi do očí udrela veta, ktorej zmysel som dosiahla pri odchode mojej prvej klientky a vlastne som pochopila v tejto vete, že som nezískala len akési vykúpenie v pohľade a úsmeve umierajúcej, ale že v tom spočívalo omnoho viac a pri poslednej klientke som už dokázala poskytnúť viac než iba objatie príbuznej, ktoré by som inak nebola schopná povedať ani slovo. Táto veta sa však dá aplikovať nielen na smrť, ale na akúkoľvek stratu v živote, ktorú prežívate. A mne nezostáva nič iné, ako čo najlepšie využiť časopriestor, v ktorom práve žijem, a robiť to, v čo verím...

"Je potrebná vysoká mravná odvaha na zachovanie duševnej rovnováhy pri strate."