Carpathia
Maroš Krajňák
Autor s pečlivostí a pomalostí koronera ohmatává historii i současnost prostoru, který je vymezen titulem a kterým se prohnala světová válka, a zásadně tak poznamenala jeho obyvatele. Svět, kde se žitá skutečnost prolíná s tou mytickou i paramytickou, obývají lidé nadaní nadpozemskými vlastnostmi. Vypravěč se s nimi na své existenciální pouti k vlastním kořenům setkává, ale především potkává sám sebe a pokouší se najít své vlastní místo v tomto krásném, ale nelítostném světě.... celý text
Přidat komentář
Z Carpathie kričí inšpirácia Tarkovského filmovou verziou Stalkera. A vôbec to nie je zle. Stalker, zasadený do idealizovaného sveta umierajúcich Rusínov hľadá artefakty z minulosti, spomienky, pocity a náznaky možnej budúcnosti. Pri čítaní som mal pocit, že sa pozerám na krajinu cez nejaký filter. Trochu ju pre mňa zatemňoval, robil viac zelenou a neostrou.
Okrem zamyslení nad osudom Rusínov sú to práve pocity, ktoré text v čitateľovi vyvoláva, najsilnejšou devízou tejto knižky. Ak by sa autorovi podarilo upratať jednotlivé čriepky, príbehy či poviedky, z ktorých sa Carpathia skladá do jednotného príbehu, dostal by ma ešte viac. Nemyslím viac epiky, skôr akúsi kontinuitu a pevnejšie súvislosti medzi jednotlivými kapitolami. No i takto sa jedná o veľmi dobré čítanie.
Nie je to ľahké čítanie. Určite nie pre každého. Žiadna oddychovka. Aj mne zo začiatku trvalo kým som sa dostal na vlnu špecifickej literárnej reči, ale keď už som tam bol, išlo to celkom ľahko. Niekedy som sa v texte strácal a občas mi myšlienky utekali inde, ale to je pri takomto diele zákonité. Lyrizovaná próza? Magický realizmus? Asi niečo medzi tým. Kniha veľmi nemá dej, je to najmä o zmyslovom vnímaní, ktoré prijímame cez bezmenného putujúceho naprieč "Zónami", čiže oblasťou obývanou Rusínmi, ktorá sa rozkladá na území troch štátov. A Rusíni, tento nám spolu s Čechmi najbližší národ, nezadržiteľne vo všetkých štátoch v ktorých žijú podliehajú asimilácii a idú v ústrety nezvratnému zániku, o čom autor hovorí na viacerých miestach. Minulosť sa prelína s prítomnosťou a fikcia so skutočnosťou s takou ľahkosťou, akoby bolo cestovanie v čase a fantázii tou najprirodzenejšou vecou na svete. Je to síce útla knižka, ale jej rozsah úplne postačuje, pretože ak by bola dlhšia, už by to bolo zbytočné naťahovanie a vata. Takto je všetko presne tak akurát a namiešané v presnej konzistencii. Takéto knihy sa nedajú čítať stále, ale občas sú vďačnou potravou pre dušu. Poetika Carpathie je príjemne povznášajúca.
Snové blúdenie mŕtveho-nemŕtveho po lesoch, ktorým akoby dal Krajňak poctu naturizmu v jeho filozofickej podstate t. j. "že príroda (lat. natura) je jediná skutočnosť, jediné bytie, že teda neexistuje nijaký duchovný princíp odlišný od prírody a jej nadradený". V tomto zmysle sa prekrývajú aj snové relácie, kde je raz vojna, raz prítomnosť. Pozostatky ľudí blúdia po prírode, kde niektorý sa s ňou vžijú "zrastú s ňou" iný sa rozplynú a podobne. Hľadanie Warholových obrazov v rieke mi prišlo ako námet na inú humoristickú knihu, lebo inak tie spomenuté známe mená čo v okolí Karpát vyrastali s ňou nie sú vžité natoľko srdečne. Knihe by tiež možno prospel akýsi dlhší opis jednotlivých udalostí a zážitkov (aj za cenu porušenia snových variácií), lebo inak je čítanie zložité a vnemy s knihy budú o pár rokov rovnako prchavé ako postavy v knihe.
Carpathia je veľmi zaujímavá literatúra, experimentujúca s formou, naráciu a mystickým prostredím. Každopádne som zvedavý na dalšie autorove knihy
Z knihy jsem byla dost zděšená. Minulost se neustále prolíná se současností, sen s realitou. Čtenář se musel často vracet a snažit se v tom neztratit. Postavy i obrazy jsou jen prchavé. Nepropracované. Chybí děj. Podivný literární jazyk mě nezaujal. Je to hodně experimentální. Drastické obrazy (např. popravy vojáků) jsou velmi reálně ztvárněny. Kromě tématu smrti, strachu, bezpráví a pověr se tam asi třikrát objevuje obraz močícího muže (mužů). Asi to byl pro autora nějaký důležitý symbol...