Čas pred nesmrteľnosťou
Tomáš Winkler
Nehodnoceno
Čo všetko prežili devätnásti slovenskí spisovatelia v čase pred nesmrteľnosťou - teda v období, kým vstúpili do večnosti? Táto kniha Vám sprostredkuje osudy takých významných osobností, akými boli: Ján Hollý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Mikuláš Dohnány, Ľudovít Kubíni, Andrej Sládkovič, Samo Bohdan Hroboň, Viliam Pauliny-Tóth, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Koloman Banšel, Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín, Dušan Makovický, Albert Škarvan, Martin Rázus, Ján Červeň, či Gejza Vámoš.... celý text
Přidat komentář
Autorovy další knížky
1997 | Perom a mečom |
1988 | Cesty na popravisko |
2008 | Dlho budeme mŕtvi |
1998 | Čas pred nesmrteľnosťou |
2003 | Jozef Škultéty: Svedok čias minulých |
Kniha vyšla v malom slovenskom vydavateľstve Signis, ktoré vedie Dr. Eva Čulenová, no kniha je to nesmierne významná a inšpiratívna. Je to dielo hlboké, písané až duchovno-meditatívne človekom, ktorý má k opisovaným osobnostiam blízky vzťah, pociťuje k nim duševnú spriaznenosť a empatiu. Ako by niektoré vety autorovi diktovali spoza závoja večnosti samotní mŕtvi, akoby duchovia týchto osobností stáli nad Winklerovými stolom a našeptávali mu, ako knihu napísať. Na knihe je pozoruhodné, že venuje rovnaký priestor tak známym postavám slovenských dejín ako boli Ján Hollý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Andrej Sládkovič, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban ako aj pomerne neznámym menám ako Mikuláš Dohnány či Ľudovít Kubáni. Taktiež pozoruhodne prepája osobnosti 19. a 20. storočia (od štúrovcov až k osobnostiam ako Kukučín, Makovický, Škarvan, Rázus, Červeň či Vámoš). Na pozadí Leopardiho výroku Due cose ha il mondo - amore e morte (Dve veci má svet - lásku a smrť.) nám spisovateľ rozpráva o osobnostiach, ktoré poznáme z názvov ulíc, námestí, pamätníkov a monumentov. Približuje nám ich ako ľudí, ktorí milovali, trpeli, liečili sa z ťažkých chorôb (tak psychických ako fyzických), tvorili, bojovali, ale aj užívali život a tešili sa z neho. Kniha má terapeuticko-meditatívny účinok. Filozofické, existencialistické vyrovnávanie sa so smrťou a ľudskou pominuteľnosťou zdá sa byť špeciálnou winklerovskou art-terapiou. Zmierenie so smrťou, zdá sa byť ľahšie, ak o ňom čítame v kontexte veľkých osobností a veľkých duchov národa, ktorí nezomreli zbytočne. Hovorí sa, že dôstojnú smrť si človek musí zaslúžiť a veru nie každému dejateľovi sa tomuto daru dostalo. Winkler však na niektorých osudoch ukazuje, že odísť sa dá aj vyrovnaný a spokojný. Ale kam odišli? Akoby celá kniha zanechávala otáznik, čo bolo ďalej. Kam odišiel veľkých duch Štúrov, Šafárikov či Hurbanov? Mohli sa len tak rozplynúť alebo ďalej tvoria kdesi za bránou večnosti. Nemôžem sa vzdať pocitu, že práve Winklerova kniha ukazuje, že smrťou to nemôže končiť. Tak veľkí duchovia národa sa nemohli len tak rozplynúť vo vzduchoprázdne. Napokon už samotný dôkaz, že o nich dodnes čítame je dôkazom ich nesmrteľnosti... Aj Tomáš Winkler už nie je medzi nami, smrteľníkmi, podobne ako národní dejatelia, ktorých osudy v tejto knihe bravúrne a s citom opísal. Snáď sa pán Winkler tam kdesi na druhom brehu stretol so všetkými osobnosťami, o ktorých osudoch v tejto knihe písal. A možno sa s ich duchmi stretával i za života. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že v tejto knihe je čosi nadprirodzené, niečo, čo preniklo spoza hmly večnosti.