Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú

27.02.2023

Je to smutne citanie. Nedalo mi, vytlacil som si mapy Rwandy, popri citani okamzite hladal, mena, fotografie, preto ze len tak sa takto kniha ma citat. S ocami na rozsekanych telach, na tvarach, do ktorych by ste nikdy nepovedali ze dokazu zorganizovat a dirigovat take sialenstvo. Uvedomil som si vela veci. Ze mentalitu tamojsich ludi nedokazem pochopit. Neviem si predstavit u nas ze by sa bezni ludia zacali vrazdit tak ako tam. Sused suseda, kolega kolegu, ucitel studentov, doktor svojich pacientov.
Velmi ma zaujimalo historicke pozadie, pramene tohto vsetkeho, a tu kniha Gourevitcha strucne a presne zhrna vsetky udalosti asi 100 rokov dozadu, ze vlastne vyvrazdovanie Tutsiov bolo v Rwande v podstate uz nieco ako karneval v Riu kazdych 10 rokov. Rozpitvat a skusit pochopit genocidu, vojnu, ja nazyvam anatomiou vojny. Hladam spojivka s dnesnou dobou, skusam pochopit, ci by som dokazal odhalit sprievodne znaky keby sa k niecomu schylovalo u nas. Po Rwande ma cakaju knihy o Juhoslavii a aj dnesnej Ukrajine. Nedam ich asi za sebou, lebo potrebujem trochu oddych. Nie som zhnuseny, ak tak len z toho, ako svet dokazal odvratit pohlad od Rwandy ako by to bolo len sci fi z inej galaxie.
Pribehy ludi, s ktorymi Gourewitch robil rozhovory, s ktorymi sa stretol, sa vzacne zhoduju v akejsi apatii a vnutornom zmiereni s tym co sa dialo, a mnohi dokonca ani nepovazuju za stastie ze prezili. meraju cas "od chaosu". Nic pred tym uz si nepamataju alebo nema vyznam. Svet dodnes nepotrestal vinnikov, lebo v Rwande kazdy vie, ze vinnik je kolektivny.
Ja som zabijal, sused zabijal, moj brat zabijal, kolega znasilnil v tej a tej dedine snad 40 zien, bratranec vykuchal a vytiahol nenarodene dieta z brucha este zijucej zeny. Jednotky UNAMIRu sa nam do toho nestarali, akurat zacali strielat psov, ktore sa krmili na mrtvolach, lebo to vraj bolo zdravotne ohrozenie. Farar zhromazdoval v kostole utecencov, schovaval ich, aby o par dni sam nezavolal popravcie jednotky interahamwe a nevybral za ne odmenu.

Rwandu 1994 proste nepochopis ak si sam nezabijal, nepochovaval. 7.april az 15. jul... sotva 100 dni, a odhady sa roznia, 500 000 az 800 000 mrtvych. Obcas sa odhad priblizuje az k milionu. Urcite ano ak sa prirataju obete cholery v uteceneckych taboroch, ktorych si svet mylil s obetami genocidy, ale boli to utecenci pred spravodlivou odplatou. A nad ktorymi velkodusne ronil slzy svet pred televizormi. Z tutsiov sa von totiz nedostal skoro nikto.
V roku 1858 objavil pre svet J.H.Speke jazero ktore pomenoval Viktoriino. Mimochodom to bol autor myslienky ze Tutsiovia su potomkovia biblickeho naroda,skoro vzneseni a pripraveni pod rukou bieleho cloveka rast a stat sa rovnocennym, zatial co Hutuovia su podradny nevyvynuty ludsky druh. Na zaklade coho? No v zjednodusenej verzii, na zaklade rozmerov nosa. Farby pleti, vlasov. Rasista ktoreho myslienka preziva uz dalsich 150 rokov a po odchode kolonistov krasne prekvitala v nasledujucich vladach. Vysledkom bolo ze v tom krasnom jazere co objavil plavali desattisice tutsijskych mrtvych, bielych, nafuknutych, zaplnili pobrezne vody. Ano, cernoch vo vode po par tyzdnoch vybledne a je na nerozoznanie od plavajuceho tela inej rasy. Toto vyvolalo ekologicku a moralnu katastrofu, ktora sa uz potom dostala aj do magazinu National Geografic.

24.10.2021

Táto kniha sa mi čítala skutočne ťažko. Jednak mi úplne nesadol štýl, akým bola napísaná, ale hlavne kvôli tomu ťažkému obsahu. Státisíce mŕtvych ľudí. Za pár dní. Poväčšine zavraždený niekým, koho poznali. Úprimne som tomu pri čítaní nemohla uveriť. Že ľudia toho boli skutočne schopní – zobrať do ruky mačetu a zabiť svojho suseda, len preto, že jeden je Hutu a druhý je Tutsi. Žiadny iný dôvod. Hutuovia vraždili každého Tutsiho, celé triedy plné detí, celé rodiny... za pár dní vyhladili skoro celý národ. A keď to vraždenie prestalo, títo ľudia boli nútení žiť vedľa seba. Neviem, ako sa to dá zvládnuť, žiť v blízkosti niekoho, kto vám zabil príbuzného. Ako sa z toho krajina môže pozbierať.
Čo ma najviac zarazilo bol vplyv niektorých iných štátov, napríklad Francúzska dodávajúceho zbrane, či humanitárnu pomoc do utečeneckých táborov, v ktorých sa schovávali vrahovia. Alebo to, že OSN s vyvražďovaním nič nespravila, aj keď sa v štáte nachádzali jej jednotky.
Kniha celý konflikt zobrazuje veľmi komplexne. Občas som sa v tom strácala, v tej politike, menách, čo sa kedy stalo... Ale rozhodne je to kniha, ktorá si zaslúži byť prečítaná, pretože to, čo sa dialo v Rwande, o tom sa veľmi nevie. Určite to nie je posledná kniha, ktorú som na túto tému prečítala, už mám vyhliadnutých pár ďalších.

Ach jo.
Čtení je hutné, četla jsem pomalu, nerada, pár týdnů. Hledala jsem odpověď i na otázku, jestli se má svět vměšovat do interních konfliktů jiných států. Nota bene jiných kontinentu, jiných způsobu, mentalit, všeho. A jak? Napochoduje do Rwandy cizí armáda a zakáže jim vraždit se navzájem? Dá se to stihnout včas? A co oni, poslechnou pod tlakem? A dál; cizí armády tam budou roky? Desetiletí? Staletí? A proč? A v každém konfliktním státě? Nebo jen výběrově? Kdo bude vybírat? Kdo to bude financovat?..
Není to přirozený vývoj, kterým si Evropa prošla od středověku až ke dvěma válkám světovým?
Nevím.
Konflikt Hutuů a Tutsiu je samozrejme strašný, neomluvitelny. Nejvíc mě zasáhlo zjištění, že se pak zase všichni vrátili zpátky domů. Pozůstalí, přeživší, vrazi i oběti.
Asi to k přečtení úplně nedoporučuji. Ale kniha samozřejmě výpovědní hodnotu má. Až mi z toho bylo těžko na duši.

21.06.2021

"Bože, ak tá sopka teraz vybuchne a tých vrahov zavalí, uverím, že si spravodlivý, a budem chodiť do kostola každý deň po zvyšok svojho života." (reportér z Bosny)

KNIHU ODPORÚČAM PREČÍTAŤ!!!

Tak toto sa človek dočíta len v nejakej knihe od Kotletu, no bohužial v tejto knihe nejde o fikciu, ale o hnusnú, zvrátenú pravdu.

Po prečítaní ani neviem čo skôr napísať. Je neuveritelné čo sa tam do dnes deje. Zabíjanie nie len mužov a žien, ale dokonca malých detí, je zahambujúce ako sa zachovalo OSN. Najsmutnejšie na tejto knihe je, že viníkom je samostatné Belgicko a Francúzsko, ktoré značne spustilo túto genocídu a dokonca podporovali vraždenie Tutsiov. Ako mohol tak demokratický štát ako Francúzsko dodávať zbrane do Rwandy samotným vrahom a pritom sa biť do hrude, že pomáhajú vyriešiť situáciu. Pomáhali akurát jednotkám Hutuskej nadvlády zabíjať ďalších nevinných ľudí.

Hrdinom je generálmajor Dallaire, ktorý velil záchraným jednotkám počas najväčšieho masakru v Rwande. Sám opisuje, aké mal zviazané ruky a ako mu OSN zakazovala zasahovať, pričom pred jeho vlastnými očami boli vraždený Tutský obyvatelia. Prečo hrdina? V tejto knihe je o tom viac.

Nie je to príbeh len o Rwande, ale aj o celom svete, ktorý mohol pomôcť, no nepomohol, je to príbeh, ako genocída spustila sled událostí v celej Afrike, ako vrahovia dostali humanitárnu pomoc a vraždení museli žobrať a bývať pod holým nebom. DO PSEJ RITE, je to príbeh, kde mačetou vyvraždili celé školy malých detí. Je to príbeh, kde katolícky kňazi by mali byť oporov nešťastníkov a nie ich udávať Hutuskej armáde, alebo sa pridávať k vrahom.

Som rád, že sa mi kniha dostala do rúk. Veľká vďaka hlavne autorovi, ktorý to dokázal spísať, aby to malo hlavu a pätu, lebo tých životných príbehov tam je veľa.

28.04.2020

Ako je možné, že každé dieťa na svete vie, čo sa za druhej svetovej vojny dialo v koncentračných táboroch, ale len málo dospelých čo i len tuší, že sa v Rwande odohrávalo niečo ešte horšie? Že sused zabíjal suseda a brat brata? Ako je možné, že sa svetové veľmoci oháňajú frázami typu „Genocída sa už nikdy nezopakuje.“, či „Nezabudneme.“, ale keď sa začne diať niečo také, všetci pred tým zatvárajú oči a dávajú ruky preč? Ako je možné, že stačí pár slov od chorých členov vlády a zomrú milióny a milióny ľudí?

Viete, čo je na tom všetkom najhoršie? Že po mesiacoch masového vyvražďovania, kedy sa v svetových médiách tvrdilo, že nastal pokoj, pokoj neprichádzal. Genocída prebehla v roku 1994. V roku 1998, kedy sa končí táto kniha, sa v Rwande stále vraždilo. A vraždilo. Vraždilo, vraždilo, vraždilo, ľudia zomierali a nenávideli sa. Pretože jeden bol Tutsi a druhý Hutu. Niekde inde sa ľudia tiež nenávideli. Pretože jeden chcel ísť na dovolenku na Havaj a ten druhý do Grécka.
A potom sú tu ľudia, ktorí odmietli súhlasiť s tým, čo bolo prezentované ako normálne a postavili sa na odpor…

Prečítajte si túto knihu.

30.09.2019

Kniha je veľmi komplexná, preto sa občas ťažšie číta, najmä pri vysvetľovaní zložitých politických hier v pozadí sa čitateľ môže stratiť, no výsledok stojí za to. Udalosti, ako sa stali v Rwande, považujeme v Európe za históriu, no vo svete sa dejú stále a ešte dlho sa budú, preto im treba venovať pozornosť.

27.08.2018

Napriek tomu, že názov samotný aj téma knihy sú niečím, čomu by sme sa asi radšej vyhli, jej autor píše strhujúcim štýlom, v ktorom sa mieša hnev a poznanie. Sám sa pritom vyrovnáva s vlastnými protichodnými emóciami, ktoré zažíval počas návštevy Rwandy. Gourevitch dovoľuje veľmi živo si predstaviť nepredstaviteľnú neľudskosť. Prostredníctvom rozhovorov s tými, čo prežili, vrahmi, generálmi či politikmi, sa snaží priniesť pochopenie a nádej do rwandskej spoločnosti. Napriek názvu je to kniha, ktorú nepustíte z ruky a ktorá nepustí vás, pretože je o ľudskosti a neľudskosti v nás.