Cudzím dvorom

27.07.2024

Ako ľahko vedela Hana Gregorová písať o ťažkých veciach, o ťažkých osudoch... Prečo sa jej diela dnes nečítajú, prečo sa o nich neučí, prečo nie je aspoň taká známa ako jej muž?

Čo poviedka, to perla. To námet k uvažovaniu, k súcitu a k vďačnosti, že my už tak žiť nemusíme. Možno aj vďaka takým ako Hana.


"Ach, slzy moje, nikdy nezmáčate dostatočne tie túžby životom zahanbené. Som bezmocná v malej dedine, neužitočná, zbytočná. Nič neprijímam, nič neviem dávať. Kam pozerať, v čom hľadať spásu? Nevyletela som tak vysoko, ako som si priala. Oj, aká rozorvanosť ma mučí dnes! Koľko krásnych predsavzatí, koľko nadšenia, oduševnenia vyšlo nazmar! Odpusť! Odpusť mi, mladosť moja..."
(...)
"Pozri na svoju dedinku. Nezdá sa ti rozumnejšou a krajšou, odkedy teba poznala? A v záhradách za domcami dievčenské malé hlávky nevdychujú tvojím vplyvom nový život? Nedvíhajú hlavy z poníženosti? Nečítajú knižky, ktoré im požičiavaš? Nepozdvihla si sebavedomie ženy a tým aj človeka?"