Deti z fary

21.05.2024

Nápad skvelý. Zozbierať príbehy farských detí a priblížiť špecifiká ich detstva a mladosti v kontexte očakávaní, ktoré na nich ako deti z fary kládli ľudia okolo, k tomu socialistický režim s vlastnými výzvami...

Ak by sa na podobný projekt podujal nejaký profesionálny novinár so schopnosťou byť objektívny, vecný a overovať fakty, bola by kniha super. Takto však ostala silno poznačená spomienkovým optimizmom autorky, staršej pani, ktorá sa ani nesnažila o nejaký nadhľad. Respondenti sú zväčša jej známi, prípadne známi známych, a podľa toho k nim aj pristupuje. Celé to vyznieva v štýle "môj ocko bol super, tvoj ocko bol super, naše detstvo bolo super, jedine komunisti boli fuj fuj, my sme však našťastie v živote všetko zvládli a dnes to s našou evanjelickou cirkvou ide dole z kopca, lebo naši predstavení nemajú také osvietené myslenie ako my".

Celý tento sploštený pohľad prítomný skoro v každom príbehu by som možno ešte predýchala, ale to (zvnútornené) farizejstvo sa mi bridí stále viac. Úplne "najlepšie" vyznievalo, keď niektorí začali ešte aj moralizovať, pričom medzi riadkami ich príbehov (alebo aj priamo v nich, keď si nedali pozor) sa dalo prečítať, že ani oni neboli takí svätci, akými ich vidí či skôr chce vidieť autorka. To mi neprekáža, všetci sme ľudia, len jednoducho nemám rada, keď sa svätožiara kreslí okolo tých, ktorým skrátka neprislúcha. Myslím, že aj preto vznikajú rôzne pohoršenia a ľudí (trebárs aj z mojej generácie) to odrádza. Napríklad keď nejaká pani, ktorá počas režimu nechodila na služby božie ani k tomu neviedla deti, sa po revolúcii stala horlivou návštevníčkou zboru a teraz vyplakáva, že je v ňom malo "omladiny" a ako chýbajú noví "apoštoli"...

Možno súdim, možno som krutá, ale naozaj mi tu prekážala celá tá skreslenosť. Takmer všetci respondenti mali vysoké školy, všetci sa vo veľkom realizovali a ako sa dozvedáme, mnohým, paradoxne, ich pôvod skôr pomáhal než priťažil, keďže sa často zviezli na statuse svojich rodičov (také to slovenské "po známosti" dosadenie do školy či do práce), tendencia vykresliť ich ako obete režimu sa mi teda zdala minimálne neúctivá voči skutočným obetiam, povedzme aj z iných fár (nechcem tu umelo vyrábať nejakú "súťaž" v tom, ktorá denominácia trpela viac, ale ak by autorka zbierala príbehy gréckokatolíkov, možno by ostala prekvapená, čo si prežili oni). Pozitívne vytŕčajú príbehy tých, ktorých otcovia prežili väzenie, ale aj tam by to chcelo väčšiu objektivitu, nie len heroizáciu milovaného človeka.

Niektorí respondenti pôsobili fajn, vizuál knihy bol fajn, ale ako celok vo mne kniha zanechala dojem "autorku chytila nostalgia a so známymi predviedli selektívne spomínanie".