Dům hluchého
Peter Krištúfek
https://www.databazeknih.cz/img/books/30_/304469/bmid_dum-hlucheho-qXe-304469.jpg
4
49
49
Brežany jsou autorem vyfabulované město kdesi na západním Slovensku. V jejich imaginární kronice jsou však popsány dějiny dvacátého století i to, jak se otiskovaly do života jakéhokoli reálného města. Události minulého století od třicátých do devadesátých let, které se v Brežanech odehrávají, se skutečně staly, jen někde jinde. Krištúfek je snáší na jedno místo, aby nemusel podřizovat literární příběh historickým faktům, otrocky sloužit místu a osobám. Sám může být tvůrcem a vyprávět z perspektivy jemu nejbližší, totiž z perspektivy vyzrálého romanopisce. Klíčovou postavou Krištúfkova románu je lékař z malého města, vypravěčův otec. V něm se kumulují všechna možná selhání, osobní i dějinná, která si jen při vzpomínce na minulé století dokážeme představit. Selhal, když vstoupil do Hlinkových gard během fašistického Slovenského státu a zradil svého židovského švagra, a po válce, stejně neslavně, vplul do role agenta Státní bezpečnosti. Selhává profesně jako lékař, je odsouzen do vězení, a neobstojí ani jako manžel a otec. Iluze, které o něm má jeho syn Adam a dobří lidé ze západoslovenských Brežan, se postupně hroutí. Krištúfk ův román vzbudil na Slovensku po svém vydání malou senzaci. Mluvilo se o mistrovsky sepsaných beletrizovaných dějinách dvacátého století. V pořadí třetí román Petra Krištůfk a se doma dočkal několika vydání a vyšel v řadě překladů. Nyní se s Domem hluchého, v překladu prozaičky Petry Hůlové, mají konečně možnost seznámit čeští čtenáři.... celý text
Přidat komentář
„Potom sa rozdelilo Československo a Slováci začali odznova. Nebolo to pre nás, pravdaže, nič nové. My tu večne s niečím začíname, máme s tým množstvo skúseností. Sme totiž národ začiatočníkov. Nič u nás nemá dlhé trvanie. Treba rozdupať predchodcov a postaviť sa opäť na štart. Začínali sme nanovo v roku 1918, 1938, 1945, 1948, 1968, úplne nanovo v roku 1989 a znovu v 1993, potom v roku 1998 po Mečiarovi… Naša národná choroba je ťažká strata pamäti. Preto sa vždy zvykli vynoriť tí istí ľudia a tváriť sa, že im vymenili hlavu. Alebo hlavu vymenili všetkým ostatným.“
„Keď niekto začne hovoriť o rovnosti a láske k ľudstvu, hneď sa začnú plniť väzenia a popraviská. V mene lásky, samozrejme.“ Po brežianskej Stalinovej ulici, bývalej Hitlerovej, bývalej Masarykovej, budúcej Štefánikovej, sa tmolili podivné postavičky. Niesli so sebou dejiny, hoci o tom nevedeli.
Dejiny jedného národa premietnuté na pôdorys jedného mesta, jednej rodiny. Autor umne navliekol novodobú históriu slovenského národa na kruh členov neveľkej rodiny, aby nám vyrozprával dejinné udalosti ich pohľadom. Pohľadom malého, obyčajného človeka, ktorý chcel len žiť svoj život a mať kľud. Podarilo sa mu to s pozoruhodnou obratnosťou, príbeh sa dobre a ľahko číta, aj v tých smutných kapitolách. Keď sa rozprávač dostane do obdobia svojej dospelosti, poklesne na úrovni a neštíti sa ani najoplzlejších vulgarizmov. Čitateľ by mal mať základné vedomosti z našej histórie od r. 1918.
Kniha je plná zaujímavých myšlienok, napríklad:
„Muž je ako Slnko. Žiari stále rovnako silno. Kým ovšem nie je práve za mrakom. Žena je zas ako Mesiac, stále iná – štvrť, spln, nov, polmesiac. Nevyspytateľná, stále sa mení, nikdy nie je tá istá.“
„Je to krásne, ako sa katolíci upínajú na sväté relikvie. A jedným dychom pritom zdôrazňujú, že na pozemskom svete nezáleží. Hmota nie je nič a duch je všetko.“
85%
Knihu radím do top kníh, čo som prečítal. Výborné od prvej po poslednú stránku, hoci nie každému sa podarí nastaviť na autorove rozprávanie, chce to trochu času a hlavne dať príbehu šancu. A potom sa čitateľ dozvie, ako to bolo s povstaním (niečo som už počul, najmä bradatý vtip, kedy sa pýtali osemdesiatročného partizána, že prečo nebol na poslednom stretnutí a on povedal, že tých mladých už nepozná a tak sa s nimi nemá o čom porozprávať), ako s udávaním (nielen ľudí, ale aj tempa a zmyslu života), ako sa vlastne za komančov žilo a tým sa zdvíha rúško poodhaľujúce tajomstvo, prečo je to u nás na Slovensku tak, ako to je a prečo mnohí stále tvrdia, že za vlády mrzkej svoloče, bolo dobre - a pritom nebolo. Nebohému autorovi ďakujem, že túto knihu napísal a ja sa k nej určite vrátim - veľmi rád. Aby som si pripomenul, že dobre nebolo, ale znesiteľne teraz je.
Vynikající slovenský román, kde se autor nebojí naplno hovořit o věcech léta držených pod pokličkou. Takhle se konečně člověk postupně dovídá, co se dělo na Slovensku mezi 14.3. 1939 a SNP. V mém mládí se to zkrátka neučilo.
A autor se s tím vyrovnává opravdu vynikajícím způsobem.
Ale je třeba se do toho pořádně začíst a nechat se jen unášet. Jen 2 připomínky. Ten prolog bych spíš zařadil jako vysvětlující epilog. Navíc je v něm několik nepřesností, nevím jestli autorských nebo překladatelských. Matka místo babička, vnuk místo syn. Zastřelení místo sestřelení. To určitě přispívá k té určité zmatenosti zmiňované ve více recenzích.
Krásný, čtivý příběh, mapující osudy jedné slovenské rodiny v kulisách 20. století.
Trvalo mi skoro 50 strán, kým som sa naladil na autorovu frekvenciu. Chvíľu som mal aj pokušenie odložiť to, ale dobre, že som to nespravil. Skvelá kniha, taká kronika jednej rodiny od tridsiatych rokov po súčasnosť, plus osudy blízkych i menej blízkych postáv....veľmi zaujímavé a pútavé čítanie. Každé hodiny v tom dome ukazujú iný čas.
Výborná knížka. Těšila jsem se při čtení na výroky, moudra, vtipy a postřehy, kterými byla kniha silně prošpikována.
pôvodne sa mi do knihy vôbec nechcelo, ale potom ma vtiahla. keby takéto knihy boli povinným čítaním pre všetkých, ktorých pamäť siaha iba po mlieko za korunu deväťdesiat a rožky po tridsať halierov, možno by to v tejto krajine vyzeralo inak.
btw - včera vrazil autobus do kamióna na ceste pri Badíne. zahynuli dvaja ľudia. Peter Krištúfek bol jedným z nich... (https://domov.sme.sk/c/20810851/vo-veku-44-rokov-zomrel-spisovatel-peter-kristufek.html)
Knížka má strašně moc zajímavých myšlenek, spoustu pohledů na dějinné události, které jsem dřív nikde nepotkala...ale nevím proč, stráááášně se vleče! 2/3 jsem četla jen, abych to dočetla.
Tento a podobne romany by meli cist vsichni, co ztraci pamet jak to bylo pred valkou, behem ni a po ni az do normalizace a dal... Nadherne vydani, inspirativni cteni.
Toto by som navrhla ako povinné čítanie. Perfektne štylisticky spracovaná, skvelo vykreslené dejiny v pozadí, skvelý jazyk autor používa. Moja najobľúbenejšia kniha od slovenského spisovateľa.
Ťaživý román, ale osudy niektorých rodín ťaživé bývajú. Ľudia v nich sa menia časom aj s časmi. A meniace sa časy sú v knihe vykreslené v takých detailoch, že som chvíľami mala pocit, že čítam beletrizovaný dejepis. Aj to je jeden z dôvodov, prečo by ju ľudia mali čítať… radi a veľa zabúdame. Po románe som však siahla preto, lebo som si chcela prečítať čosi veľké, epické zo súčasnej slovenskej literatúry. Rozprávanie Adama Trnovského o svojej rodine a najmä o svojom otcovi - lekárovi z malého mesta ma od začiatku zaujalo. A čo už môže byť epickejšie ako spomienky sedemdesiatročného muža? Ale i tak som mala pocit, že Krištúfek píše v skratkách, román písaný ako poviedka. Štýl písania sa mi však páčil a vždy ma udivovalo, na akých neočakávaných miestach sa zjavoval humor a irónia. Bez nich by tá ťažoba bola neznesiteľná.
Táto kniha ma skutočne dostala. Pri mnohých románoch človeku vadí mudrovanie autora vsunuté do deja. V tejto knihe som si však autorove postrehy naopak vychutnával. Až tak, že som si niektoré pasáže dokonca podčiarkoval, čo je bežné u odbornej literatúry avšak u beletrie vonkoncom nie. Najzaujímavejšia na mojom vzťahu k tejto knihe je skutočnosť, že niekedy začiatkom roka 2012 som rozmýšľal nad tým, že na Slovensku je veľa ľudí, ktorí prekľučkovali s gráciou a všetkými režimami s minimálnou ujmou (najprv gardista, potom komunista a napokon kapitalista) a prial som si, aby bola o takýchto ľuďoch kniha. Na moje prekvapenie o niekoľko mesiacov vyšiel Dom hluchého, ktorý spĺňal skoro všetky moje predošlé požiadavky. Preto mám k tejto knihe špeciálny vzťah vďaka ktorému som ochotný prehliadnuť aj zopár nedostatkov ako trochu vatičky, či občasná mierna plochosť postáv. Napriek tomu sa oplatí prečítať si príbeh pána doktora Trnovského, ktorý mal toho na rováši viac než dosť - svojho židovského švagra, nelegálnu eutanáziu vlastnej matky, nelegálny potrat, ktorý skončil mŕtvou ženou i dieťaťom, aktivity v rámci ŠtB, neveru, bol členom HSĽS i KSČ a všetky výčitky svedomia zadúšal návykovým všemocným liekom s názvom Luminal.
Autorovy další knížky
| 2012 |  Dom hluchého |
| 2014 |  Ema a smrtihlav |
| 2013 | Atlas zabúdania |
| 2008 |  Šepkár |
| 2009 | Mimo času |
Nie je úplne jednoduché naladiť sa na autorov štýl, udržať pozornosť pri tom počte postáv, udalostí a plávaní v čase. Na druhú stranu, pokúsiť sa vysvetliť čo sa vlastne so slovenskom po prvej svetovej vojne až do prítomnosti dialo, prečo je aké je, prečo ľudia ktorí tu žíjú sú akí sú, to jednoduché nie je tiež. Nečakajte žiadne doslovné odpovede, ale keď vydržíte, určite budete k pochopeniu nášho malého národa so šialenou históriou oveľa bližšie. Ako doplnok ku knihe odporúčam autorovu knihu Atlas zabúdania, jednotlivé udalosti a fakty vám ešte viac priblíži vďaka autentickým dokumentom. Piatu hviezdu dávam za autorovu odvahu o niečo takéto sa vôbec pokúsiť, za tú číru výpovednú hodnotu a pre to, lebo sa o týchto veciach rozpráva hanebne málo. A ľudia zabúdajú. ŠIalene rýchlo a dôkladne zabúdajú.