Hněv a hrdost

17.12.2018

Je to výlev. Připravte se na to.

07.07.2018

Celé state takmer nekonečného útrpného úvodu som napokon začal preskakovať. Nemal som už trpezlivosť stále sa ponárať do toho nekončiaceho prúdu sebaoslavných aj sebamrskačských výlevov nahádzaných na papier s maniakálnou svereposťou starej zatrpknutej intelektuálky, ktorá sa sťažuje na všetko možné-nemožné. Keď vymenovala snáď všetkých známych aj menej známych talianskych hrdinných vlastencov 19. a 20. storočia, pričom svoj osud exulanta neustále prirovnávala k ich osudom, to som mal už naozaj dosť.

Fallaciová je, či presnejšie bola, taká typická radikálna (až militantná) intelektuálka – plné ústa lásky k ľudstvu, pričom sa rýchlo ukazuje, že tým vlastne myslí iba jeho malilinkú časť, pretože tú ostatnú, tú ďaleko-ďaleko väčšiu, príšerne nenávidí. Potom sa ešte ukáže, že aj na tej milovanej má vlastne rada hlavne jej kultúru. A naostatok vypláva na povrch, že viac ako na ľudských životoch jej záleží na kultúrnych pamiatkach (resp. na tom, čo ona za ne považuje). Na pomaľovaných plátnach, otesaných šutroch, kusoch šrotu (napr. kovových konštrukciách ani nie storočných mostov)… To všetko je pre ňu zrejme dôležitejšie než duchovné základy našej civilizácie a zjavne dôležitejšie ako nejaké životy (ona sa viac, než všetkých tých chemických, biologických a iných zbraní, bojí o kdejaké pamätníky našej civilizácie; alebo ešte inak – veci samej si cení viac, ako samotného jej tvorcu).
Zatrpknutá, stará a rakovinou postihnutá žena, ktorá v živote nenašla skutočné naplnenie (a na svoje diela preto zhliada ako na svoje deti), ktorá sa bije o svoj život zubami-nechtami. Ktorá sa aj z obáv pred fatwou utiahla do exilu, pretože aj napriek všetkým deklaráciám má o svoj nenaplnený život predsalen strach. Táto žena ale nezaváha, keď môže z pohodlia svojho newyorského bytu donkichotsky, veľkohubo a teatrálne vyhlasovať vojnu celému moslimskému svetu.
Fallaciová bola novinárka, vojnová korešpondentka. Hm… A napriek tomu – nie sú pre ňu dôležité a potrebné nejaké dôkazy (ono vlastne v skutočnosti u týchto povolaní zrejme ani tak nejde o nejakú pravdu, skôr o propagandu, ako to ostatne máme možnosť denno-denne vidieť). Dôležitejšie sú jej dojmy a ciele. Pri presviedčaní čitateľov sú prostriedky vedľajšie. Saddáma Husajna (napr.) obviní z výroby a držania všetkého, na čo si len dokáže spomenúť. Stačia jej k tomu špekulácie politikov (resp. výplody spravodajských služieb ako prostriedky v ich hrách) a novinové titulky.
Text je tiež prostý akýchkoľvek „tvrdých‟ čísiel, miesto toho sa čitateľovi dostáva nepretržitý prúd emotívnych (miestami až hysterických) výlevov plných nenávisti a chorobnej zloby. Okiadza (teraz neriešim, či právom alebo neprávom) kde-koho (pretože ona má s kde-kým nevybavené účty), každých pár strán niekomu „pľuje do tváre“. A všetku, hocakú, nespravodlivosť sveta berie osobne, akoby práve ona bola akýmsi univerzálnym svedomím ľudstva. Akékoľvek utrpenie predošlých generácií vzťahuje aj na seba. Čo je zaujímavé – chyby už nie.
Je to veľmi ťažké a smutné čítanie, táto kniha. Fallaciová akoby sťa sopka chrlila svoj desaťročia zbieraný hnev do výšin a všetkých strán, snažiac sa ním zasiahnuť celý svet. A 11. september 2001 nie je dôvodom, ani akýmsi ventilom – stal sa jej iba krycou zámienkou pre vypľutie všetkého toho jedu.

Viem – omnoho viac sa v tomto komentári zaoberám osobnosťou autorky, než knihou samotnou. Nedá mi inak, pretože toto je jedna z tých kníh, ktoré omnoho viac vypovedajú o svojom autorovi, než o témach, ktorým sa venujú.
„… Konečně proto, že se vždy řídím příkladem svého slavného krajana. Naprostého vyhnance Danta Alighieriho, který říkal: ‚… Nestarej se o ně, jen se podívej a jdi dál.‘ Jsem v tom mnohem důslednější než on: jdu dál, aniž bych se vůbec dívala.
Teď se však chci zabývat jistou výjimkou. Mám na mysli jednu konkrétní cikádu, jejíž jméno, pohlaví a identitu ignoruji a která mne nařkla… Ale ne, vážený pane, paní, nebo něco mezi tím. Nikoli, má vzteklá pijavice, můj ubohý posle chudoby…“

Predsa z tejto knihy možno získať hlbokú (a varovnú!) skúsenosť. Oriana Fallaciová tu totiž na sebe samej , i keď určite nechtiac, demonštruje čitateľovi odstrašujúci príklad toho, čo to s človekom urobí a kam ho to dovedie, keď v sebe necháva celé roky bujnieť zatrpknutosť, nenávisť a hnev. A ktoré k ich rastu kŕmi svojou dušou.

18.04.2018

Vynikající!

16.03.2018

Oriana Fallaci, jméno, které pro mě navždy už zůstane pojmem. Do přečtení této knihy jsem měl o novinářích a presstitutech naprosto stejné mínění rovnající se odpadu v koši. Oriana mě přesvědčila o tom, že se najdou i výjimky, které dělají profesi čest a skutečně jsou obránci lidu.

17.10.2017

Ať už s Orianou souhlasíme či nikoli, musíme si přiznat, že je to Novinářka s velkým N.

31.08.2017

"Já nebudu mlčet a nikdy se nevzdám".

Hněv a hrdost – kontroverzní kniha, kterou v 2001 napsala významná italská novinářka a spisovatelka Oriana Fallaciová.
Kniha napsaná pod bezprostředním dojmem z 11. září, jde tedy o emotivní, vášnivě vypjatý text, napsaný s vnitřní poctivostí a touhou sdělit pravdu tak, jak ji autorka chápe.