Hotel Balkán
Miroslava Kuľková
https://www.databazeknih.cz/img/books/52_/529504/bmid_hotel-balkan-6597d1de8b630.png
4
9
9
Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe. Sedem poviedok debutujúcej Miroslavy Kuľkovej (*1992) sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť. Knihu ilustroval študent VŠVU Marco Rapant. Obálka je vytlačená v 5 variantoch a tvorí panoramatický záber na Ohridské jazero.... celý text
Přidat komentář
Čo poviedka, to iná balkánska krajina. Pár dní po dočítaní sa mi už pletú mená postáv a ich príbehy, strácajú sa detaily, kde sa udialo toto a kde zase tamto. Až by sa dalo povedať, že v mojej hlave prebieha znovuzjednotenie Juhoslávie. Tito... pardon, preklep... Tieto poviedky majú v sebe akúsi atmosféru nepokoja, ktorej sa nejde zbaviť. A to je dôležité, podrobnosti mám síce rozmazané, ale pocity z čítania pretrvávajú.
Ak to z vyššie uvedeného nie je jasné, tak sedem obrazov, ktoré autorka v tejto knihe „namaľovala slovami“ na mňa silne zapôsobili. Až sa mi nechce veriť, že sa jedná o debut. Niekto by mohol povedať, že poviedky sú príliš krátke, ja hovorím, že priestor bol dokonale využitý a nie je tu ani slovo navyše. Niekto by mohol povedať, že príbehy sú neukončené, ja hovorím, že im to viac pomohlo, ako uškodilo. Niekto by mohol byť už ticho.
Dlho som hľadal vhodné prídavné meno aj pre ilustrácie, asi najpresnejšie to vystihuje slovo podmanivé.
9/10
Hotel Balkán
„Bielovlasá Vanja mi v Sarajeve pri raňajkách hovorila, že mať dobrého muža je najlepšia vec na svete a mať zlého tá najhoršia.“
--
Miroslava Kuľková za ni dostala letošní Anasoft Literu, Cenu čtenářů a čtenářek. Po sedmi balkánských zemích, z kterých každá je takovým muzeem rozbitých vztahů a věčných traumat, jezdila a ptala se místních politiků, jak se kazí vztahy a jak se opravují. Ale o tom tahle kniha není. Není vlastně ani o Balkáně. Je o něčem úplně jiném a je to moc dobře.
Mají to být povídky, ale spíš jsou to jen takové náznaky. Někomu tenhle její minimalismus vadí, ale jak se prý říká na Balkáně, nemůžeš udělat šťastnými všechny, nejsi burek. Mně to kupodivu nerušilo. Jednak zbylo víc času na tlustší knihy, jednak i tak byla message well noted.
Knihu vydal znamenitý nakladatel Koloman Kertész Bagala a ilustroval student VŠVU Marco Rapant. Jeho obálka je vytištěna v pěti variantách, které dohromady skládají panoramatický záběr na Ochridské jezero.
--
„«Duša moja, čo teraz robíš vonku...»
Mama s Teodorou inštinktívne vstanú. Teodora spoza mamy zíza na svoju o desať rokov staršiu sestru ako na zatmenie.
Zaschnutá krv lemuje Petrinu strapatú hlavu, červené stužky sa spájajú na jednom mieste v čiernych vlasoch.
Hnedé oko sa stráca v modrofialovom opuchu.
«Mama, tata, vezmite na naspäť.»
Rodičia majú v očiach príliš veľa emócií na to, aby ich Teodora vedela identifikovať. Vstrebávajú tvár svojej najstaršej, neschopní slova. Potom sa mama pomaly pozrie ponad jedno Petrino plece, ponad druhé, do susedných okien, kde sa mihla záclona.
«Choď domov, Petra. Čo si pomyslia ľudia?»
Čas medzi Petriným pomalým otočením a zabuchnutím dverí je nekonečný. V tých zamrznutých sekundách si Teodora všimne, ako sa vráska na sestrinom čele prehlbuje a zvyšok tváre jej stvrdne na kameň.
Prvý znak Petrinej transformácie.
Potom malíček, prstenník a prostredník na ľavej ruke - tri prsty, v ktorých prestáva prúdiť krv. Nikto iný si tú zmenu nevšimne.
Stále chodí, hýbe rukami a hlavou. Jej koža má stále ľudskú farbu.
Ale Teodora vidí, že Petra prestáva dýchať, krvácať, plakať.
Mama sa v ten večer s otcom poháda. Teodora počuje otca kričať. «Čo iné sa od muža, ktorý chodil počas vojny v Bosne kradnúť televízory z opustených domov, dalo čakať?» Mama sa potom dlho do noci modlí k svätým ikonám. Teodora počuje jej monotónne rytmické odriekavanie.
Aj ona odriekava. Dookola si opakuje, že jej zatmenie poškodilo zrak.“