Hra s cudzou kultúrou

Práca, ktorá sa snaží o interpretáciu diel nemeckej literatúry s indickými námetmi, a to nie neznámych autorov (J.W. Goethe, H. Hesse, T. Mann...). Autor pri interpretácii diel vychádza z tzv. "komparatistickej imagológie", ktorá ako jedna z literárnovedných disciplín skúma nielen samotné dielo, ale zaoberá sa aj mimoliterárnymi otázkami. Je však diskutabilné, či takýto prístup nepredstavuje práve vzdialenie sa od samotného literárneho diela.

Stručne vyzerá autorov postup pri analýze nasledovne: zoberie si dielo, v ktorom nejaký nemecký spisovateľ využil indický námet (napr. Goethe a jeho balada Boh a bajadéra), v krátkosti prerozpráva dej s dôrazom na "indickosť" v danom diele, spomenie možné (alebo zaručené) zdroje, z ktorých spisovateľ čerpal námet a ďalej sa venuje tomu, ako by tento dej mal vyzerať, aby úplne zodpovedal indickému mysleniu/filozofii/kultúre, resp. čo v tomto deji nie je v súlade s indickým myslením/filozofiou/kultúrou. Takýto prístup v konečnom dôsledku vlastne uberá spisovateľovi právo na vlastnú umeleckú tvorbu, v ktorej čerpá námet z cudzieho (v tomto prípade aj exotického) prostredia a pretvára ho podľa svojho umeleckého cítenia. Autor práce vysvetľuje, že takýmto konaním spisovateľov vzniká skreslený (až klamlivý) obraz o indickej (častejšie používa pojem "védskej") kultúre. V umeleckej literatúre ide však sotva o snahu presne opísať nejakú kultúru či filozofiu. Ani sa nedá vždy tvrdiť, že myšlienky nejakej postavy literárneho diela o indickej filozofii sú myšlienkami samotného spisovateľa v jeho súkromnom živote, a tiež sa nedá kritizovať spisovateľa za to, že sa nedostatočne oboznámil s indickou filozofiou, čo sa napokon odráža v jeho diele. Jedine s tým sa dá súhlasiť s autorom tejto práce, že istý obraz o tom cudzom v čitateľoch táto literatúra, ktorá využíva indický námet zanecháva.

Za povšimnutia hodné je určite to, že autor pristupuje kriticky k poznatkom „západnej“ orientalistiky 19. a prvej polovice 20. storočia, ktoré boli často uspôsobené v prospech koloniálnej politiky Angličanov v Indii (napr. Teória árijskej invázie, datovanie pamiatok a života historických osobností atď.).

Čo je však mierne zarážajúce v tejto práci, že v úvode autor poznamenáva: „...väčšinou sa usilujem vyhnúť rozdielom medzi náboženskými prúdmi (višnuizmus, šivaizmus, šaktizmus atď.) a medzi indickými filozofiami hlásiacimi sa k védskej tradícii. Zameriavam sa skôr na koncepcie, ktoré sú vlastné všetkým prúdom a filozofickým smerom.“ a ďalej v práci môžeme čítať takéto vyjadrenia: „...Kršna, najobľúbenejšie zostúpenie Boha...“ alebo „...Šiva ... je časťou Višnua, Boha...“ alebo „...týmto brahma je Višnu...“ alebo „...Jediný, kto stojí nad Šivom, je podľa véd Višnu...“. Tieto vyjadrenia, ako aj považovanie purán (najmä Bhágavata purány) a itihás (Mahábháraty a Rámájany) za súčasť véd (pod pojmom „védska literatúra“) naznačujú, že sám autor je prívržencom višnuizmu alebo minimálne považuje tento náboženský smer hinduizmu za reprezentanta všetkých indických náboženstiev (čo samozrejme nezodpovedá realite). Na tom, že autor si berie za východisko výkladu indickej filozofie/kultúry višnuizmus by nebolo nič zlé, pokiaľ by to niekde vo svojej práci uviedol. Pretože takto sa dopúšťa rovnakého skresľovania obrazu o tom „indickom“, aký kritizuje u nemeckých spisovateľov.