Ivkova biela mať

Ivko sa zahľadel na jej biele ruky, na bielu priezračnú tvár ... chcelo sa mu povedať, že to nie je jeho mať, keď mu nepreukazuje lásku ako učiteľka svojmu Ďurkovi. Aká to mať, aká čudná mať Kto je ona? Aká je? Nikdy im ani slovom ani posunkom nevyjaví svoje city, nepomazne sa s nimi, nezavolá ich peknými menami — ničím, ničím neprezradí, že ich má rada ... Je to chlapec, ktorému sa často srdce rozbúchalo od znepokojenia nad biednym osudom, pred ktorým sa jeho detský sluch, zrak i srdce ustavične snažili uzavrieť. Dlho mu trvá, kým spozná, ako chudoba učí potichu mať rád, kým nazrie do hĺbky srdca gniaveného biedou, pod zdanlivo neláskavý povrch, kým si uvedomí, že len jedna osoba je na zemi, ktorá nikdy nespraví ľuďom žiaľ z ľahkomyseľnosti alebo nenávisti: mať. Kým ju prestane vidieť cudzo. V hľadaní lásky nachádza Ivko pravdu o údele chudoby — keď i vrchy i doliny, i voda i vzduch sa mu pozdajú vážnymi robotníkmi v zápase človeka s prírodou, prácou a s ostatnými ľuďmi, v zápase, v ktorom, uvedomuje si s úľakom, môže človek podľahnúť. Ivkova biela mať, kniha Jána Bodenka, je z tých, ktoré pevne zakotvili v našom duchovnom dedičstve, lebo zachytili čosi základné nielen v časnom osude človeka. Ivko a jeho biela mať, to nie je len otriasajúci obraz sociálnej biedy, ale i túžba srdca, prosté poznanie, že iba s ním sa človek môže zachrániť v tom ukrutnom, nemilosrdnom zápase celý. A zápas Ivka o materinskú lásku, jeho túžba čítať v jej duši ako v knihe, sú z tých, ktoré budú i dnešnému čitateľovi stále blízke, ako všetky príbehy o ľuďoch, ktorí sa snažili o viac než im bolo dané osudom. Lebo iba tým je človek veľký — aj keď je to túžba taká drobná ako Ivkova túžba povedať napriek zvyku a rokom ťažkej výchovy — mamička.... celý text