Jesenná lýra

23.04.2022

O tejto modernistke fínskeho pôvodu som nikdy predtým nepočul: len náhodou som túto knihu našiel v antikvariáte. Akonáhle som si ju začal len tak zbežne listovať, pochopil som, že v rukách držím svoje nové obľúbené dielo.
Poézia je to vo svojej podstate veľmi jednoduchá – básne sú krátke, písané voľným veršom, obyčajne v duchu symbolizmu obsahujú akýsi ústredný symbol, obraz, ktorý je pre autorku kľúčom pre prirovnanie svojho života k prírode, k mýtickému svetu, k neurčitému neznámu. Kniha je tak vo svojej podstate veľmi abstraktná a tvorená z básní, ktoré vždy pokrývajú určitý pocit či myšlienku. V niektorých momentoch ma však myšlienky autorky veľmi prekvapili: bola sebavedomá, presvedčená o svojom talente a taktiež ochotná sa pri svojej tvorbe otvoriť. Jej krátky život poznačený tuberkulózou akoby zintenzívnil jej túžbu po živote a smútok z blížiaceho sa konca, čo všeobecne jej tvorbe dodáva napätie, silu a naliehavosť. Jej radosť aj smútok, jej samota, jej láska k prírode – to všetko je intenzívne a sýte, plne vyfarbené jednoducho naaranžovanými kompozíciami obrazov. Práve príroda a výrazná introspekcia autorky boli prvky, ktoré ma donútili sa začítať, no úryvky, ktoré teraz uvediem, ma vzhľadom na dobu vzniku jemne šokovali – v dobrom šokovali:
„Nie som žena. Som čosi neutrálne. ... som krokom k náhode a ku skaze ... som šepot krvi v uchu muža, som mrazivé chvenie duše...“
„Hľadal si prameň, našiel si more. Hľadal si ženu, našiel si dušu – si sklamaný.“
„Nenašla som lásku. Nestretla som nijakú. ... Vtom ľahká ruka objala ma v páse – našla som sestru... Pohrávam sa s jej zlatými vlasmi – azda nemožné sa zosobnilo v tebe? ... Že by sa takto s nami pohrávali bohovia?“
„Sestrička, prichádzaš ako jarný vánok do našich dolín... Fialky v tieni voňajú sladkým prísľubom. Zavediem ťa do najsladšieho kúta lesa: tam navzájom si vyznáme, ako sme Boha videli.“
Tieto odvážne a taktiež celkom iné, stále krásne verše ma kúsok za kúskom dostávali hlbšie do mysle autorky, ktorá napriek dobovej kritike predbiehala dobové konvencie a vytvorila dielo, ktoré stále komunikuje. Áno, emotívnosť a pátos tu sú prítomné, ale pôsobia natoľko autenticky, že som ich nevnímal ako prekážku. Mrzí ma, že autorkino dielo ostalo iba v podobe vydania z roku 1968 a dá sa nájsť len v antikvariátoch, pretože na to je ešte stále príliš živé.