Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch

22.03.2023

(SPOILER) Vilikovský je typickým predstaviteľom modernosti. Je rovnako ako i moderné umenie prekvapivý, až šokujúci a zároveň odporný. Na jednej strane vás očarí sviežou formou písania, nápaditým opisom fádnej situácie na autobusovej stanici vo Vrábľoch, kde, budem parafrázovať, "mladé dievča skrývajúce sa pred nezhmotneným dažďom vidí v autobusoch všetkých mňou ale chcela by vidieť radšej seby", a vzápätí vykoná ten najhnusnejší zločin s nesmiernou ľahostajnosťou, čo je však horšie ako by ho spáchal chladnokrvne.
Zároveň treba dodať, že poviedka žiadny dej nemá, nejde v nej o nič, je len umne, občas šikovne a inokedy nudne spísanými myšlienkami a spomienkami.
Po tejto knihe som siahol pretože o nej básnili v podcaste Knižnej Revue Mila Haugová a Peter Darovec ako o jednej z troch slovenských najlepších kníh všetkých čias, ktoré by si chceli zobrať na opustený ostrov. Ale nemalo ma to prekvapiť, keď popri Vilikovskom je v zozname top diel aj Peter Pišťanek.

16.02.2022

Kniha, ktorú je možné prečítať stokrát a interpretovať na sto spôsobov.

Ten, kto pozná Vilikovského, pochopí...

01.04.2015

Od slovenskej prózy nečakám nikdy veľa a potom som milo prekvapená keď nájdem niečo ako príbehy od pána Vilikovského.

10.02.2014

no tak presne takéto postupy v písaní, myšlienkové pochody nerada čítam, to bolo ako s Collette, ale extréna osamelosť ešte bavila čítať... mám rada jasné, výstižné deje, dostatočne zrozumiteľné a nesnažiace sa zobrazovať pravdu resp. autorove zážitky nejakými okľučkami, slovnými a úvahovými traktátmi, myslím, že na to stačí poézia... tiež neuznávam vulgarizmy v literatúre... darmo, ale pôsobí to rušivo, vulgárne sa rozprávalo stále, ale spisovatelia sa vždy vedeli vynájsť, ako sa vysporiadať s hovorovou rečou v dobe, kde neodmysliteľne patrili škaredé slová...