Katolícka omša

02.08.2024

Na nové knižné dielo biskupa Athanasia Schneidera som sa tešil. Už nejaký čas vnímam tohto pastiera kazašskej cirkvi, ako jednu z kľúčových postáv skutočnej liturgickej obnovy a silného obrancu tradičnej katolíckej ortodoxie.

Aj ako nástupca apoštolov a aj ako spisovateľ, koná svoju prácu s veľkou pokorou. V obdivuhodnej poslušnosti voči Svätému Písmu a Tradícii; práve tak, ako sa na skutočného svätca patrí. Či už počúvame príhovory alebo čítame slová na papieri, jazyk vyjadrovania Jeho Excelencie žiari rozvahou a priamosťou. Občas vyznie tvrdo, no všetky myšlienky stoja na citlivej láske k Pravde. Teda k Bohu a k človeku.

Je mi ľúto, že plánovaná košická prezentácia *Katolíckej Omše* v roku Pána 2023 sa naponok vôbec nezrealizovala. O dôvod viac však po tejto dôležitej knihe siahnuť.

Hlavnou tézou knižného diela napísaného v spolupráci s talianskym skladateľom Aureliom Porfirim, je návrat Boha do centra liturgie.

Niekto by sa mohol poznamenať - “*Ale veď ten názov implikuje, že Boh už nie je stredobodom bohoslužby…*

Dobrá poznámka, ktorá stojí za preskúmanie. Avšak na to, aby pozorný veriaci začal vnímať, že sa pri bežnom vykonávaní bohoslužby podľa *Nového Omšového Poriadku* deje akási opačná antropologická *evolúcia*, kde začína byť stredom liturgie človek a nie Boh, netreba žiadne teologické doktoráty.

Stačí sa prísť pozrieť na spôsob vysluhovania Najsvätejšej Obety, Svätej Omše, v priemerných kostoloch latinskej cirkvi (ak sa pri *Novus Ordo* ešte vôbec dá hovoriť o akejsi latinskej, rímskokatolíckej identite). Do popredia sa čoraz viac tlačí osobnosť kňaza a charakter prítomného liturgického zhromaždenia. Orientácia spravodlivej bohoslužby, katolíckej omše, však bola v priebehu celý dejín Cirkvi jasne zameraná na Pána Boha. Symbolicky, aj cez spoločnú modlitbu celého veriaceho ľudu smerom na Východ. Omša je adorácia a práve tento úkon obrátenia rovnakým smerom - *versus Deum* alebo *ad orientem,* túto nemennú pravdu nádherne zdôrazňuje.

Čítať *Katolícku Omšu* je ako počúvať, prenesene povedané, hlas proroka volajúceho na takmer vyprahnutej liturgickej púšti 21. storočia. Gesto spoločnej adorácie je len jedným z množstva veľmi podstatných prvkov, ktoré chudobnej, novej omši chýbajú. Autori knihy pomocou presvedčivých a fundovaných dôkazov ukazujú čitateľovi, akým žalostným spôsobom sme sa prakticky od pravej, kristocentrickej bohoslužby odklonili po Druhom vatikánskom koncile. Dielo prekypuje hodnotnými myšlienkami a vzácnymi, hlbokými citátmi cirkevných otcov či rôznych svätých.

Všetky vyjadrenia smerujú k jednej, večnej pravde - **Návrat Boha do centra liturgie je potrebný pre spravodlivý život**. Pán biskup predkladá podnetné pasáže zo Svätého Písma a vyjadrenia svätcov, či súčasnej cirkevnej hierarchie, ktoré poukazujú na dôležitosť úctivej a krásnej bohoslužby.

Najväčšia chvála, vrúcna vďaka a náležitá úcta sa vzdáva Pánu Bohu práve cez tradičnú Svätú Omšu. Po takomto výroku by sme okamžite mohli nabiť naše zbrane argumentačnými nábojmi všetkých druhov a začať strieľať.

Myšlienka *Katolíckej Omše* však presahuje akékoľvek *liturgické vojny*, ktoré by mala jedna, či druhá strana pokušenie viesť.

Svätá Omša, Kalvária prítomná na oltároch našich kostolov, bola po tisícročia tou najkrajšou a najdôležitešou udalosťou, akej sa človek mohol (musel!) zúčastniť. Povolanie každého veriaceho je teda, zložiť zbrane zbytočných hádok a spoločne sa klaňať Bohu. Spoločne mu dávať, čo mu patrí.

Biskup Athanasius Schneider nás cez toto mimoriadne hodnotné dielo pozýva pochopiť, prečo je úctivá Svätá Omša tak nesmierne dôležitá a kľúčová pre naše pozemské, ale aj posmrtné životy.

Náš Boh je spravodlivý a teda o spravodlivosť voči nemu sa máme zo všetkých síl snažiť aj my.

Boh našu chválu nepotrebuje. Je to pre naše večné dobro, ktoré nám, ako milosrdný Otec, s neopísateľnou láskou ponúka.

*„*Teda oficiálna verejná bohoslužba a princíp, že jej slávenie potrebuje presné vymedzenie sú Bohom zjavené pravdy*.“* (str. 17.)

„Poklona sa po grécky povie *proskýnesis*, čo doslovne znamená padnúť na zem. Naznačuje, že Boh je veľký a že my sa robíme malými. Robiť sa malými je ovocím skutočnej adorácie. Ako nás učí Preblahoslavená Panna Mária a Matka Božia v Magnificat. Boh nás povyšuje, keď sa ponižujeme.“ (str. 33)

„Boh nás stvoril ako bytosti zložené z tela a duše; človek nemôže žiť v súlade so svojou ľudskou prirodzenosťou, ak toto zloženie ignoruje alebo zle chápe. Ak sa pokúsime zbaviť tela alebo zmyslov, smerujeme ku gnosticizmu, teda pohŕdaniu tým, čo je viditeľné, a teda aj pohŕdaniu rituálmi.“ (str. 50)

„Svätý Leonard z Port Maurice povedal, že svätá omša: *je nie kópia, ale originál obety Kríža. Jej výnimočnosť je ešte posilnená tým, že kňazom pri nej nie je nikto iný ako Boh, ktorý sa stal človekom… Teraz pozorujte obdivuhodnú vznešenosť svätej omše v každom z tých troch ohľadov: Kňaz, ktorý ju obetuje, je Bohočlovek Kristus Ježiš; Obetou je život Boží; a neobetuje sa niekomu inému ako Bohu.*“ **(str. 70)

V Kristovi trpiacom na kríži nachádzame poklady duchovnej krásy. Ako povedal svätý Bonaventúra: „Tvoje srdce je cenný poklad; tvoje srdce je klenot. Našli sme ho, keď bolo rozorané pole Tvojho tela.“ (str. 88)

„Tridentský koncil pripomenul kňazom aj veriacim, že slávenie svätej omše je ten najsvätejší úkon, aký môže byť na svete vykonaný: „Veriaci nemôžu vykonať nič svätejšie ani božskejšie ako toto úžasné tajomstvo, pri ktorom sa životodarná obeť, ktorá nás zmieruje s Otcom denne obetuje na oltári.“ (str. 110)