Kolónia Lambda Pí

29.08.2018

Kniha napriek tomu, že vznikla v roku 1985, hneď zo začiatku budí dojem, akoby vznikla hlboko v 50. rokoch starej školy sci-fi. Neviem, či to je jazykom, technickou, či dokonca žánrovou neznalosťou, ale jazyk príbehu román akoby falošne datoval do staršieho obdobia. Keď si vezmeme, že v osemdesiatych rokoch prekvital na svetovej sci-fi scéne kyberpunk – teda žáner plný umelej inteligencie, virtuálnej reality, implantačných modifikácii ľudského tela, prepojenia mozgu s internetom, preľudneného a prepojeného panoptického sveta, ktorému vládnu obrovské nadnárodné korporácie a dej je plný zvratov a akcelerovanej akcie – tak Kolónia Lambda Pí vyzerá byť skutočne ako z iného desaťročia. Jedna vec ma však šokovala, resp. zaujímavo prekvapila a to podobnosť tohto príbehu s iným, od jedného britského sci-fi spisovateľa. K tomu sa však dostaneme po tom, čo sa pozrieme na premisu a dej Kolónie.

Hneď prvá strana nám ponúka stručnú chronológiu toho, čo sa stalo a rozum sa mi zastáva nad tým, prečo kreatívnejší a zodpovednejší redaktor nenavrhol Repkovi tieto prvé tri strany úvodu jednoducho vynechať a pokúsiť sa tieto informácie vložiť do deja, aby sme sa informácie dozvedeli od postáv, aby vyplynuli z deja a nie aby boli proste len povedané samotným autorom na samom začiatku knihy. Áno, keby sa tejto knihe venovala poctivá a hlboká redakčná práca, dal by sa z toho vytrieskať oveľa zaujímavejší, psychologickejší a akčnejší príbeh.

Repko hneď na prvých troch stranách knihy toto všetko hovorí a tým nám prezradí to, čo by inak mohlo pokojne poslúžiť ako dobré odokrytie tajomstva, objavenie hroznej pravdy, dejový zvrat, alebo len slúžiť ako jednoduché podávanie dôležitých informácii z úst postáv, ktoré v príbehu vystupujú. Čo je Kolónia Lambda Pí? Aké všelijaké sekcie ukrýva? Ako žijú jej obyvatelia? Kto je hlavná postava? To všetko a viac sa dozvieme na samom začiatku príbehu, čo je na škodu a možno by dobrý redaktor (samozrejme za predpokladu, že by mali v redakčnom procese čas na zmeny) toto všetko jednoducho vyhodil a povedal autorovi nech to zakomponuje lepšie do príbehu.

Každopádne, vieme, že hlavnou postavou je 15-ročný Ram. Ten má nastúpiť po skúške dospelosti k metalurgom, kde spolu so svojim otcom, hlavným metalurgom, budú vyrábať superhmotu, nezničiteľný materiál, ktorý zároveň slúži ako zbraň. Ram chcel ísť k prieskumníkom, jediným, ktorí môžu opustiť loď. Chýbal mu jediný bod, aby prešiel skúškami! Čo už. No tu sa mu do cesty pripletie jeden bláznivý starec. Ľudia kolónie sa väčšinou nedožívajú dlhšieho veku ako 50 rokov. A vek sa neustále – podobne ako zásoby – skracuje. Z najstarších sú vybraní geronti – správcovia. Ostatných starých ľudí postihuje zvláštna blúznivá choroba. Akási clivosť, nostalgia, melanchólia. Je to potlačovaná a podvedomá žiadostivosť po domovskej planéte. Ale oficiálna verzia neráta so Zemou. Geronti netolerujú akúkoľvek zmienku o Zemi. Blbú náladu starcov vysvetľujú vymyslenou iónovou chorobou. Ram stretne takého bláznivého starca a ten mu cez „hologram“ ukáže staré zábery zo Zeme pred odletom kolónie. Geronti celú loď klamú. Zem nie je spustošená. Ich posvätné Poslanie – záchrana Zeme – je výmysel. Geronti chcú prostredníctvom superhmoty získať nadvládu nad Zemou. Pôvodná planéta, kam mali nasmerované, prvotné poslanie kolonizácie planéty v súhvezdí Centaura sa ukázalo byť tragickým fiaskom a tak loď smeruje naspäť k Zemi. A geronti si ju chcú podmaniť.

Nasleduje príbeh, ako sa Ram pokúsi prekaziť plán gerontov, varovať Zem a odhaliť pravdu obyvateľom kolónie. Treba povedať, že príbeh postupne naberá na obrátkach, akcia graduje a príbeh ako napreduje, je stále lepší, ale stále akoby tomu niečo chýbalo a pachuť archaickosti síce už pomenej, ale stále trocha bráni plnému zážitku.

Jedna vec však zatienila všetky ostatné a to je podobnosť príbehu so skutočným majsterkúskom sci-fi a to románom Nonstop od Briana W. Aldissa. Aj v tomto príbehu ľudstvo vyšle viacgeneračnú loď na ďalekú cestu kolonizácie Procyonu v súhvezdí Canis Minor. Vysadili sa kolonisti, tí zozbierali vzorky a dáta a zvyšok posádky zahájil dlhú cestu domov. No hneď pri začiatku návratu na Zem sa všetko pokazí. Mohla za to voda. Voda, ktorú nabrali na Procyone, obsahovala bielkovinu, ktorá sa na Zemi nevyskytuje. A tá spôsobila hroznú epidémiu. Veľa ľudí zomrelo. Niektorí sa z katastrofy zbláznili. Ale tí, ktorí túto hrôzu prežili, zostali navždy geneticky poznačení. Ich telá cudziu bielkovinu napokon zmetabolizovali. Následok adaptácie bol však ukrutný. Metabolizmus sa zrýchlil, životný cyklus skrátil. Zmenšila sa ich postava. Ale to si nikto na Lodi neuvedomoval. V čase, v ktorom sa odohráva náš príbeh, ubehlo na Lodi už viac ako 20 generácii. Loď má osemdesiat samostatných palúb a ďalšie podpaluby. Hlavný koridor je zatarasení. A nikto nevie prečo. Ľudia sú rozdelení do rôznych kmeňov a vedú dosť primitívny spôsob života. Zahalení nevedomosťou. Celá loď je ešte k tomu zamorená hustou džungľou otravnej a všadeprítomnej vegetácie, ktorá kvôli cudzej bielkovine rovnako zmutovala ako ľudia. Ľudia na tejto lodi nevedia, že sú na lodi!

k však chcete kvalitný sci-fi príbeh o viacgeneračnej lodi, kde sa všetko pokazí, určite si prečítajte Nonstop. Kolónia Lambda Pí potom slúži ako príjemné nenáročné čítanie na zabavenie sa. A môžete si potom tie dva romány porovnať a vytvoriť si na to vlastný názor. Napriek všetkej kritike som však napokon rád, že vôbec takýto román na Slovensku vznikol.