Kolymské poviedky (57 poviedok)

14.04.2020

Od knihy som čakala viac, ale je to moja chyba, pretože som si mala lepšie naštudovať vydané knihy a teda, že táto kniha je len výber autorových poviedok.
Nenadväzujú na seba, čo je škoda. Dúfam, že sa mi raz podarí prečítať všetky 4 knihy jeho spomienok

10.06.2016

Jedna neveľmi hrubá kniha autentických poviedok napísaná človekom, ktorý zažil pravé peklo, je pre mňa cennejším zdrojom ako celoživotné dielo historika, ktorý sa v teple domova, kávou prevoňanej pracovni či v pokojnom ovzduší knižníc venuje rovnakej tematike (samozrejme nemám nič proti historikom, ich kvalitná bádateľská práca je užitočná, nenahraditeľná a vôbec si ju neidealizujem). Ale... len ten, kto fyzicky strávil roky v sovietskych pracovných táboroch kdesi veľmi ďaleko (a až príliš severne) vie, ako to tam skutočne fungovalo. Ten povestný ´paragraf päťdesiatosem´ na vlastnej koži okúsil táborovú hierarchiu na čele s kriminálnikmi v kontraste s úpadkom inteligencie, to jemu zvieralo žalúdok od mučivého hladu, jemu úpela v omrznutých prstoch trvalá bolesť a zo skorbutových rán na nohách vytekal hnis. Vie, aké to je, keď pľuvanec mrzne v letku už dva týždne... vie, že nesplnenie individuálneho výmeru znamená vykúpenie = smrť.

Šalamov vo svojej zbierke krátkych autobiografických príbehov pútavo predstavuje okrem iného gulagovú verziu toho, k čomu nás vyzývajú niektorí myslitelia – pre pokoj duše žiť viac v prítomnosti. Totiž nikto z väzňov nevidel ďalej ako po koniec pracovnej zmeny toho aktuálneho dňa. Veru vonkoncom sa netrápili tým, čo bude zajtra, cieľom bolo prežiť do večera a uchrániť si svojich tristo gramov chleba. Aké ľahké.
Tiež ukazuje, že príslovie „v núdzi poznáš priateľa“ znie krásne, ale v totálnej núdzi priateľa nikto nepozná, nespozná, nerozpozná, nezíska, nemôže sa naňho spoliehať ani odvolávať – každý bojuje sám za seba. Nie je to kruté ani prekvapivé. Jednoducho ináč sa tam existovať nedalo. Kto mal vôľu zachovať si svoju biednu vráskavú suchú kožu na podvyživenom tele, ten si nemohol dovoliť prepych starať sa o niekoho iného. Možno tak o väzňa-kriminálnika, vlastne nepriateľa, ktorý teoreticky mohol byť osožný. Práve v tom dni, ktorého konca sa bolo treba dožiť.

Šalamov sa zachránil absolvovaním ošetrovateľských kurzov a svojmu životu dal zmysel napísaním pamätí z Kolymy. Ponúka v nich oveľa viac ako som naznačila. Dúfam, že neupadnú do zabudnutia.

---
Šmeľovova brigáda sústreďovala ľudský odpad – to, čo vyvrhli zlaté šachty. Z lomu, kde sa ťažia piesky a rašelina, boli tri cesty: „pod sopku“ – do bezmenných masových hrobov, do nemocnice a do Šmeľovovej brigády, tri cesty „vyžmýkancov“. Brigáda pracovala tam, kde aj všetky ostatné, ale nemala také vážne úlohy. Heslá „Splniť plán je zákon“, „Plnenie plánu začať zdola“ – to neboli len slová. Vysvetľovali sa takto: nesplnil si normu, teda si porušil zákon, oklamal vládu, a za to zodpovieš ďalším trestom – a neraz aj vlastným životom.
Ľuďom z tejto brigády dávali horšie jedlo, a aj toho bolo menej. No tunajšie príslovie „V tábore zabíja veľký, a nie malý prídel“ som si dobre pamätal. Nehnal som sa za veľkým prídelom šachtárskych brigád.