Koniec je blízko: Prírodné katastrofy a my
Henrik Svensen
Zemetrasenie v Lisabone v roku 1755. Cunami v južnej Ázii v roku 2004. Zemetrasenie v San Francisku v roku 1906. Hurikán Katrina v roku 2005. Všetky tieto prírodné katastrofy nespôsobili iba veľké škody a straty na životoch, ale aj zmenili históriu a naše premýšľanie. Kniha nórskeho geológa prináša príklady z dvoch tisícročí. Sú to nielen dejiny prírodných katastrof, ale aj dejiny ľudských reakcií na ne a schopnosti prispôsobiť sa extrémnym udalostiam. Henrik Svensen rozpráva príbehy mnohých očitých svedkov. Hoci sú spomínané katastrofy prírodným fenoménom, reakcie ich obetí bývajú často veľmi podobné, neraz v nich vidia varovanie bohov. Svensen predstavuje vedecký prístup ku konkrétnym udalostiam a podčiarkuje význam toho, aby sme boli na prírodné katastrofy dobre pripravení, pretože ich počet a sila bude vďaka klimatickým zmenám iba narastať.... celý text
Literatura naučná Historie Přírodní vědy
Vydáno: 2016 , PremediaOriginální název:
Enden er nær: Om naturkatastrofer og samfunn, 2006
více info...
Přidat komentář
"Koloniálne mocnosti 19. storočia využívali obrovské krízy vo svoj prospech. Krajiny skúšané hladom a epidémiami boli ľahkou korisťou. Európania, USA a Japonsko vedome okupovali nové kolónie, nové krajiny a nové zdroje, kým tamojší obyvatelia kľačali na kolenách. Na Filipínach predstavovalo vyhladovanie súčasť americkej vojenskej stratégie."
Od edície Civilizácia, zatial najslabšia kniha. Henrik Svensen je pôvodom Nór a aj preto veľa opísaných katastrof sa odohráva na Škandinávskom poloostrove, čo byť Nórom ocením a kniha mala doma určite úspech, no mne to skôr prekážalo, lebo vo svete sa určite odohralo viac závažných živelných nešťastí, ktoré mohol autor spomenúť.
Ďaľším problémom bolo neustále spájanie nešťastia a náboženstva, pričom chýbal pri väčšine katastrof vedecké riešenie, prinajmenšie názor na danú problematiku.
Aby som len nekritizoval, autor mal aj dobrý výber katastrof, ako Lisabonské zemetrasenie, San Francisko a jeho problémy, Indonézia, Srí Lanka a cunami, New Orleans a jeho neustále trápenie s tornádami. Samozrejme tu nechýbaj ani čierny mor a hladomor v Indii, ktorý zapríčinila Veľká Británia.
Priemerné čítanie 3*.
Toto (a aj predchádzajúce) leto mám naozaj pocit, že koniec je blízko. Táto kniha sa venuje histórii prírodných katastrôf za uplynulé dve tisícročia. Opisuje spôsoby, akými katastrofy formovali a formujú naše kultúry, presvedčenia, prispievajú k formovaniu rôznych apokalyptických cirkví a hnutí, ale aj to, ako sa s ich následkami ľudia vysporiadavajú. Nielen materiálne, ale najmä psychicky.
Toto je jednoducho sumár prírodných katastrof naprieč históriou. Neviem, čo tým chcel autor povedať, lebo katastrofy (zemetrasenia, sopky, cunami...) nemajú spojitosť. Predkladá zaujímavé fakty o tom, ako katastrofy na rôznych častiach sveta vnímali vtedy ľudia, ako to pripisovali všade tomu svojmu bohu (všade inému) a len 2 kapitoly z celkových 14 hovoria o katastrofách, ktoré boli spôsobené ľuďmi („Katastrofy a politika“ a „Sú prírodné katastrofy prirodzené?“). V týchto dvoch kapitolách sa spomína najmä stúpanie hladiny morí, hladomory a ich príčiny, nepochopiteľne sa nespomína preľudnenie, čo je jedným z kľúčových faktorov mnohých katastrof. Je to tak trošku bez začiatku a bez konca.
Štítky knihy
přírodní katastrofy lidé a země
Zaujímavá kniha, aj keď asi som čakala niečo iné, iné spracovanie. Preskakovanie z jednej katastrofy, krajiny, do druhej bez nejakých spojitostí bolo miestami rušivé. Ale v podstate autor ponúkol pre mňa mnohé nové informácie o niektorých katastrofách, takže som rada, že som po tejto knihe siahla. No reakcie veriacich sveta na prírodné katastrofy ma neuveriteľne rozčuľoval.