Krása vedie kameň

25.05.2021

Pre mňa osobne absolútny základ pre chápanie poézie. K tejto zbierke básní sa rád vraciam, je spirituálne prebúdzajúca, núti k istej ostražitosti a vracia človeka k akejsi abstraktnej podstate. Básne bez názvov, iba očíslované rímskymi číslicami – dokopy je ich 93, sa pohybujú na okraji symbolizmu, výstižne formulovaných myšlienok a opisu lesného prostredia plného akejsi zvláštnej nostalgie napojenej na stromy, ihličie a zver. Bytosti, ktoré sa v básňach objavujú, sú antickí bohovia, kresťanskí kňazi, neurčití starci a podobne – akoby sme časovo neboli nikde a súčasne všade, ide o abstraktný čas v ne-priestore.
O autorovi samotnom sa málo hovorí a je pravda, že ďalšie zbierky ma neoslovili – s výnimkou Bystrušky, no stále je to osobnosť spojená s a neodlučiteľná od Osamelých bežcov, tiež od redaktorskej činnosti v časopise Mladá tvorba. Táto zbierka si ale pozornosť naozaj zaslúži: obsahuje príťažlivé spojenie intuície, myslenia a lásky k prírode: k atmosfére. Oživuje fantáziu, prináša obrazy aj vnemy, ale súčasne, akonáhle sa človek pustí do čítania odkazov, objaví síce klasické pravdy a múdrosti, ale dohromady tvoria dojem komplexného a prastarého svedectva. Narozdiel od zvyšku tvorby autora je Krása vedie kameň písaná veršom voľným, strofy sú rôzne dlhé – od jednej vety po krátky opis diania, nie sú teda závislé od rýmu.



(Ukážka:)

III.
Starec,
ktorý v mladosti vypil perly vo víne,
dávi náhrdelník.

Neskoro,
lebo uvädli šije labutí na zmútených jazerách v mladosti,
neskoro,
lebo ich vysušilo horúce, vášnivé bahno,
v ktorom (zvedavým zobáčikom) hľadali
zlaté žabiatka.

A starec trhá náhrdelník do pohára,
vzlykmi zajedá
a opäť pije.