Krv je len voda
Jana Micenková
https://www.databazeknih.cz/img/books/46_/460160/bmid_krv-je-len-voda-QvM-460160.jpg
5
27
27
„V istom zmysle sme všetci len obete obetí...“ Klára chce matku. Matka chce slávu. Otec chce, aby všetci boli šťastní... Román je analýzou rozkladu dysfunkčnej rodiny, a zároveň sa snaží vysledovať, z čoho pramenia príčiny násilia. Avšak nie v globálnom merítku, ale na malej vzťahovej ploche jednej rodiny. Pretože korene všetkého zla začínajú v rodinách a vzťahoch medzi ich členmi.... celý text
Přidat komentář
Lidská tragédie, ze které jsem měla hodně velký tlak na prsou. Ale musela jsem vydržet až do konce to, jak mě každá z postav muchlala jak papír do kuličky. Svýma špinavýma rukama. Micenková je opravdu pani spisovatelka.
Toto číst bolí. Konec jsem rozhodně čekala jiný. Překvapil mě. Styl i příběh se mi líbil, přestože že jsem měla chuť občas někoho z postav zabít.
Matka herečka zakódovaná vzorcami vynucovanej chorobnej pozornosti a nerealizovaných vízií a snov, ktoré rozožierajú jej psychiku, a ktorých hniloba šíriaca sa ako vírus napádajúci, rozvracajúci a rozožierajúci postupne aj vnútorné svety otca a dcéry definitívne ničí ich spoločný svet, ktorý mal byť rodinný. Rodina ako základný kameň fungujúcich a zdravých vzťahov sa mení v jej pravý opak - zápalové ohnisko postupne sa rozpaľujúcich psychóz jej všetkých členov. Nepodľahnúť a dokázať sa vymaniť tlaku trendového diktátu mamonu vyblýskanej slávy je (by bol pre postavu matky) duševným umením bez ktorého zvládnutia a pestovania býva pád z mračien ilúzii tragicky tvrdý a o to viac smutnejší o čo viac je vo svojej podstate ´zbytočný´ ...
Medzi najnegatívnejšie aspekty týchto dospeláckych pre/hier, neschopných rozkódovať deštruktívne vzorce vzťahových a psychických zacyklení je traumatizujúci vplyv pôsobiaci priamo na vnútorný svet a duševné zdravie detí. Čo by mohlo človeku pomôcť rozkódovať tieto vzorce a kódy neúprimnosti, nešťastí a sklamaní? Kde a ako sa učiť úprimnosti a pravdivosti? Čo nám pravdivosť a úprimnosť môžu ponúknuť? Kedy a ako nastávajú najzásadnejšie deštruktívne existenciálne zlomy človeka a ako im predchádzať?
Krátke načrtnutie kde sa to všetko zlomilo a skopírovaním predošlých vzorcov v životnom príbehu matky zacyklilo sa v Krvi na jednej strane dočítame. Ako sa však tieto kódy ľudských nešťastí dajú vôbec stopnúť a rozkódovať, aby sa ľudia dokázali vymaniť z týchto zacyklení? Čo potrebuje naša spoločnosť v bežnej každodennosti? Pútačov a vynucovačov chorobnej slávy a odborníkov na zhŕňanie peňazí? Alebo (seba)´poznávačov´ vlastného vnútra a hodnôt zdravého a radostného života?
Spočíva ľudské šťastie skôr v jednoduchosti, pokore a prijatí sa? Prečo dokáže tlak doby pošramotiť ľudí až do fázy úplného vnútorného rozkladu? Ako dokázať takémuto tlaku odolať? Kedy sme slobodní? Do akej miery sú peniaze a úspech (pokrivenými) nástrojmi a kritériami slobody a šťastia? Čo je skutočne hodné ´vlastnenia´?
V porovnaní s minulosťou sa aj v slovenskom geopolitickom priestore za posledné storočie uskutočnil v rámci osobných ľudských slobôd a slobody ako takej nevídaný progres, neporovnateľný so stavom slobôd Sloveniek a Slovákov, hoci spred len jedného storočia. Doba nám ponúka vymoženosti o ktorých sa našim starým a prastarým rodičom mohlo naozaj len snívať. Krv je len voda nám však ukazuje odvrátenú tvár vymožeností našich čias. Kam až môže ľudská sloboda a neobmedzené možnosti doby vyústiť, ak sa človek nedokáže uskromniť a prijať, aj za cenu skromnejšieho, ale o to skôr možno jednoduchšieho, pokojnejšieho a vyváženejšieho života ktorý môže byť paradoxne o to viac slobodnejším, vľúdnejším, ľudskejším ...(?) Preto je možno liekom na život zdravá miera ukrytá v umení vyváženej pokory a prijatí sa? Kto je ručiteľom tejto životnej vyváženosti a ako je potrebné túto celoživotnú vyváženosť udržiavať a pestovať? Ako trénovať a rozvíjať triezvu seba reflexiu poskytujúcu uzdravujúci bdelý nadhľad v každodenných životných a medziľudských skúškach? ...
Kniha Jany Micenkovej nám ponúka výrazný a veľavravný kúsok do aktuálnej mozaiky našej doby, hodný nášho zamyslenia sa a širšej seba/reflexie. Okrem pútavého aktuálne dobového obsahu zaujme aj zvoleným formátom, ktorý prerozpraváva príbeh krvi a vody scenáristickým štýlom stále sa plynulo striedajúcich a na seba nadväzujúcich perspektív všetkých troch hlavných postáv. To akou literárnosťou dokázala túto tému zachytiť, spracovať a naplniť svoj román hodnotou dôležitej výpovede o stave vážnosti krehnúceho duševného zdravia našej doby si zaslúži našu čitateľskú pozornosť. Prajem jej, aby každá jej ďalšia kniha bola literárnou udalosťou.
Ne vždy asi platí, že rodina musí držet pohromadě.
Tento příběh vás možná emocionálně zničí, proniká doslova až na kost. Tíživá, depresivní kniha, kterou při čtení možná budete chtít zavřít, odložit, zahodit, jen ať už to proboha nemusíte číst dál. Ale vy číst chcete, protože je to prostě dobře napsané. Skvěle zpracovaný psychologický román, kdy je každá totožná situace střídavě podána z pohledu jednotlivých postav, takže vidíme každý úhel pohledu. Čtenář je v neustálém napětí, kdy se něco stane. Nelítostné, vyčerpávající, zničující.
Tak toto bola riadna sila, normálne ma to fyzicky bolelo.... zmar, kam len oko dovidí, hm... Famózne....
Ach, toto už bolo za hranicou znesiteľnosti. Ja rada odpúšťam hnusným postavám ich konanie, ak mi k tomu autor dá priestor, ale tu...Koniec až neuveriteľný....
Možem povedať úprimne, že toto je jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítal. Precízny a vymakaný psychologický román, ktorý sa nebojí drsných tabu tém a ultra naturalizmu. Navyše je celý ten tragický príbeh okorenený čiernym cynickým humorom, ktorý sa "nepáre" s ničím. A na to, že má viac než 400 stán sa číta veľmi rýchlo. Autorke tlieskam a veľmi jej fandím!
Oscilujem medzi 3 a 4*, nakoniec hodnotím na 3,5*. Kniha ma bavila svojou prudkou čitateľnosťou a nesympatickými postavami. To rýchle odsýpanie deja, súvisí podľa mňa so zameraním autorky, keďže študovala scenáristiku a dramaturgiu, takže má talent na neustálu akciu a pohyb a rýchlosť v texte.
Za čo, ale 1,5* strhávam sú až veľmi nereálne postavy. Na základe rozhovoru s autorkou v časopise Rozum viem, že vychádzala v rámci inšpirácia zo skutočných postáv - skrachované herečky v divadle a jej kamarát s manipulatívnou manželkou, ale niektoré pasáže boli až príliš... Akoby sa autorka rozhodla postavy naozaj extrémne vyhrotiť a ísť až na kraj ich možností a na kraj možností, čo znesie kniha.
Zaujímavé je sledovať, kam sa za 3 roky postavy dostanú a aká dlhá línia môže viesť aj k nečakaným činom, pretože celú knihu striehnete, kedy sa niečo stane...
Krv je len voda
4.5
Od slovenských autorov a autoriek naozaj čítam radšej romány ako poviedky. Aj Micenkovej román potvrdzuje fakt, že by sa nemali báť dlhších foriem. Čítať cca 400 strán bezútešnej reality mi veľmi nepridávalo na nálade, ale napriek tomu sa kniha ťažko odkladala. Možno sa niekomu môžu zdať postavy príliš nerealistické, mne naopak prišli až príliš reálne. Micenková mi príde trochu ako slovenská Soukupová, ale drsnejšia, explicitnejšia, píšuca bez príkras. Rodinná dráma Krv je len voda mi predsa len prišla ku koncu už príliš dlhá (prirovnala by som to k nejakej bežnej kórejskej drame, ktorá by miesto 16 častí mohla mať 12 alebo 10 a príbeh by bol plnohodnotný aj tak), únavná a záver ma príliš neuspokojil, aj keď som podobný predpokladala. Odtlačok, ktorý rodičia vtláčajú do svojich detí bez vlastného vedomia a chcenia je tu nezvratným osudom.
Postava matky jednoznačne patrí k najnesympatickejším postavám, aké boli kedy napísané a uzatvára moju súkromnú top 3 nenávidených literárnych hrdiniek.