Kufor
Sergej Dovlatov (p)
https://www.databazeknih.cz/img/books/46_/469317/bmid_kufor-OBI-469317.png
4
59
59
Špekulanti, flákači, pašeráci i celkom obyčajní alkoholici – také sú postavy a postavičky pestrého panoptika absurdnej sovietskej každodennosti v autobiografických poviedkach Sergeja Dovlatova. Hlavným hrdinom autobiografických poviedok Sergeja Dovlatova je obyčajný doštený kufrík, s ktorým autor v roku 1978 opustil brežnevovský Sovietsky zväz a emigroval do USA. Znova ho objaví až sedem rokov po emigrácii ukrytý pod posteľou a v ňom zopár starých harabúrd – celý absurdný majetok, s ktorým opustil svoju vlasť. Kôpka vecí a vecičiek v ňom vyvolá spomienky na život v ZSSR. Každá z tých starých, nepotrebných vecí je totiž pre autora zdrojom spomienok, v každej z nich sa ukrýva jeden príbeh – tragikomický, pripomínajúci boj s veternými mlynmi, plný irónie i sebairónie. Krepsilonové ponožky, nomenklatúrne poltopánky, či bunda Fernanda Légera – každá z týchto rekvizít ho vracia späť o niekoľko rokov, o niekoľko tisíc kilometrov cez oceán do sovietskeho Ruska. Do povedomia ruskej literárnej verejnosti sa Dovlatov dostal až počas svojej emigrácie, keď začal publikovať v slávnom časopise New Yorker. Jeho poviedky boli neskôr preložené do viac ako tridsiatich jazykov. V roku 2018 mal premiéru biografický film, ktorý mapuje jeho život v čase pred emigráciou do USA. Príťažlivé poviedky napísané v duchu umného čechovovského humoru vychádzajú mimo edície v preklade Silvie Šalatovej.... celý text
Přidat komentář
krásna koláž smutnosmiešnych príbehov, ktoré spája jeden "doštený kufor potiahnutý látkou, s niklovými výstužami po bokoch"
Páčil sa mi ten koncept, že autor rozpráva príhody, ako prišiel k veciam v kufri. No tie príhody boli iba mierne nadpriemerne zaujímavé a bez nejakej väčšej pointy.
Autobiografické povídky Sergeje Dovlatova jsem četla na doporučení a musím říct, že opravdu nelituji! Zamilovala jsem se do autorova humoru, stylu psaní, který se od mnoha jiných ruských děl liší především svou přímočarostí, jasností a používáním jednoduchých vět, a stejně tak mě zaujal celý koncept knihy. Povídky jsou pojmenované podle několika věcí, které si autor vzal s sebou při emigraci do USA, přičemž každý z předmětů probouzí vzpomínky na události, které vedly k jejich získání.
Dovlatov je v českém prostředí stále poměrně neznámý (svědčí o tom mimo jiné to, že většina jeho děl nebyla dosud přeložena do češtiny). Tyto povídky jsou pro seznámení s ním ideální, jelikož mapují některé zásadní okamžiky autorova života. Zároveň s humorem a bez příkras podávají svědectví o tehdejší sovětské společnosti.
(SPOILER)
Krátka, zábavná poviedková kniha s názvom Kufor zachytáva život začínajúceho spisovateľa v sovietskom Rusku. Dielo je autobiografické, autor si v nej spomína na minulosť pred emigráciou vďaka kufru, ktorý si zo svojej domoviny vzal so sebou, a vďaka veciam v ňom, ktoré dlhý čas čakali iba na to, kým kufor opäť niekto otvorí. Každý z predmetov má za sebou svoju vlastnú históriu; každý sa k Dovlatovovi dostali iným, no vždy zaujímavým spôsobom. A každý z nich je akýmsi symbolickým artefaktom, ktorý spája ich vlastníka s vlastnou minulosťou.
Jednotlivé príbehy spája okrem autobiografického základu, a teda logicky aj hlavnej postavy, jazyk – ten je veľmi úsporný: až poetickým spôsobom, plný suchého, často sarkastického humoru. Dielo je naozaj vtipné, príbehy sú plné paradoxov typických pre skutočný život, akokoľvek neskutočne môže znieť podivná minulosť Dovlatova. Nahlas som sa smial, často rušiac svoje okolie, pri opisoch ľudí, diania, drzosti či nepravdepodobnosti udalostí – v pamäti mi utkvela najmä jeden z prvých obchodných neúspechov, kedy sa Sergej ocitol v gangu, ktorý zo zahraničia ilegálne pašoval vzácny tovar. V prípade poviedky Fínske krepsilonky to boli fínske syntetické ponožky, za ktoré si plánovali pýtať omnoho, omnoho viac, než stáli, no kým ich zohnali, kúpili a začali predávať, Sovietsky zväz sa v rovnakom čase rozhodol doplniť túto dieru na trhu a začal vyrábať vlastné syntetické ponožky, a tak hlavnému hrdinovi a jeho gangu zostali nadbytočné stovky párov len tak na doma. Čo som naopak za tak vtipné nepovažoval, bola istá (seba)reflexia týkajúca sa nadmerného pitia alkoholu – či už postáv epizódnych, alebo pitie samotného autora. Rovnako smutným tónom mi zneli pasáže opisujúce chladnúci vzťah s manželkou, akokoľvek bolo všetko smutné opisované s nadhľadom a humorom.
Prekvapivým prvkom sa pre mňa počas čítania stal príbeh medzi poviedkami – spočiatku sa zdalo, že sa iba jedná o kompiláciu absurdít, no z času na čas sa objavovali náznaky rozprávania o manželstve, o detstve, o vzťahoch či komentovanie vlastnej tvorby (sebou aj inými osobami), a tak sa objavil náznak skutočného svedectva a plynutia času. Akoby obsah kufra nebol iba hromadou starých harabúrd a nostalgie, ale bol skôr ready-made autoportrétom autora.
Skvelý súbor poviedok, prepojený zaujímavým konceptom: každá poviedka sa viaže na konkrétny kus oblečenia, ktorý autorovi pripomína nejakú historku, alebo obdobie jeho života v Rusku. Je to vtipne absurdné, a páči sa mi na tom hlavne, že "nehejtuje" Rusko a socializmus, ale že si v tej absurdnej dobe hľadá skor komický nadhľad. Lebo aj v tých najdivnejších dobách si hlavne treba zo všetkého robiť srandu!
Poznáte ten pocit, keď sa po čase opäť stretnete s dávnymi priateľmi, pohodlne usadení okolo stola popíjate víno, prechádzate z témy na tému, hodiny plynú a zrazu bez ostychu spomínate na chvíle už takmer zabudnuté, pochované kdesi v najhlbších zákutiach vašej mysle? Odrazu sa vo vás spustí akýsi vypínač, kolečká sa rozkrútia a keby ste aspoň na moment zatvorili oči, spomienky by splynuli do šialeného filmu tých najrozmanitejších a najneuveriteľnejších udalostí, neraz prepojených len tenučkou nitkou prchavého pocitu, osobou či miestom, kde sa odohrali.
Presne taký dojem vo vás zanechajú Dovlatovove autobiograficky ladené poviedky, v ktorých prostredníctvom závažných tém, akými sú nezamestnanosť, alkoholizmus, udavačstvo, antisemitizmus či emigrácia, poukazuje na fraškovitosť režimu v Sovietskom zväze. Z kufra, ako z pomyselného fotoalbumu, vyťahuje predmet za predmetom, jediné pozostatky, ktoré ho spájajú so životom v starej vlasti, a rozpráva príbeh obyčajného človeka - manžela, spisovateľa, disidenta, alkoholika, emigranta... Príbeh na jednej strane neskutočný a jedinečný, na druhej až smutne univerzálny.
Jeho štýl je ekonomický, vyhýba sa prehnanej opisnosti a radšej za pomoci vrtošivého vtipu prechádza priamo k veci – občas humornej, inokedy pochybnej či temnej (núdzou o variáciu najvšakovakejších zážitkov rozhodne netrpí). Nebadať uňho spomienkový optimizmus, práve naopak, realitu 70. rokov v ZSSR vykresľuje bez zbytočných prikrášlení, úprimne, no zároveň i s istou dávkou bizarnosti.
Útly, no príjemný náhľad do nedávnej minulosti, pri ktorom sa ani nenazdáte, žmurknete a ste na konci.
Chce sa mi zvolať KONEČNE! Konečne super poviedková kniha! Ja a poviedky máme totiž taký love-hate relationship poznačený mnohými rozchodmi a radikálnymi prehláseniam typu: „Už nikdy viac ťa nechcem vidieť.“ No aj tak si nakoniec vždy dáme druhú šancu a po čase sa k sebe vrátime. Väčšinou to dopadne tak, že natrafím na knihu, ktorá popri dobrých poviedkach obsahuje aj slabšie kúsky, preto sa moje hodnotenie obvykle pohybuje niekde okolo priemeru. Naozaj len výnimočne sa mi podarí prečítať zbierku poviedok, ktorá by ma bavila od začiatku do konca a kde by všetky poviedky mali rovnako vysokú kvalitu. Kniha Kufor je práve takouto výnimkou.
Všetky poviedky sú písané v prvej osobe, majú autobiografický základ, pričom rozprávačom je samotný autor. Možno práve to je dôvod, prečo som pri čítaní týchto často bizarných príbehov nemal pocit, že čítam poviedky, ale skôr že počúvam nejakého svojho známeho rozprávať vtipné príhody, ktoré zažil. Sebaironický typ humoru, aký používa Dovlatov mi je veľmi blízky a naozaj si nespomínam, kedy naposledy bolo moje čítanie sprevádzané toľkými hlasnými výbuchmi smiechu. Autor opisuje život bežného sovietského človeka v 60. a 70. rokoch s takým láskavým humorom, až by sa mohlo zdať, že to bola ideálna doba a miesto na pokojný život. Ibaže by nie. Dĺžka poviedok bola presne tak akurát, len škoda, že ich tam nebolo viac.
Za najväčší paradox považujem, že knihu vydal v slovenskom preklade Absynt, ktorý sa tomuto literárnemu žánru vôbec nevenuje. Veľká vďaka za toto literárne prekvapenie.
10/10
Spomienkové poviedky, ktoré sa vynárajú pri pohľade na veci z jedného kufra, vynikajúce svojím štýlom a ľudskosťou, tak dlho som zháňal české vydanie, až vyšlo slovenské.
Týmto ďakujem vydavateľstvu Absynt
Výborné povídky novodobého ruského autora, který v roce 1978 odešel do emigrace v USA.
Odpověď na otázku expatů, jský je hlavní problém jejich rodné země: "krade se"
Z jedné pasáže jsem brečel smíchy, to se mi už (u knížky) vážně dlouho nestalo... Některé povídky jsou slabší, styl vyprávění možná až trochu moc lapidární, ale celkově určitě stojí za přečtení.
Výborné krátke prózičky, hoci, neviem, či je to prekladom ale trošku menej akurátne, ako "Čiasi smrť". Napriek tomu pekný exkurz do dôb nie tak dávno minulých, reálny socializmus sedemdesiatych rokov v najčistejšej podobe. Úprimné, uveriteľné a pri tom dostatočne absurdné. Ale veď tak nejako to vlastne bolo.
Štítky knihy
humor ruská literatura emigrace
Část díla
- Bunda po Fernandu Legérovi
- Důstojnický řemen
- Finské krepsilonky
- Kožešinová čepice
- Něžný barbar na ruský způsob
Neodolateľné krátke príbehy, ktoré veľmi sviežo opisujú radosti a strasti života disidenta v starom dobrom ZSSR. Život v zlatých časoch, kedy abstinenti mali podľa všetkého znemožnený akýkoľvek kariérny postup, kto nekradol, okrádal svoju rodinu a kam by som sa celkom rád pozrel v prípade existencie stroja času. Veľa ľudí by isto mohlo podobné memoáre napísať, len málo ľudí však má taký literárny talent a ostrovtip. Treba pochváliť aj obálku, ktorou sa blyslo vydavateľstvo Absynt.