Kukučkino vajce
Carolyn Janice Cherryh
Kukaččí vejce je vstupní částí volné trilogie Věk průzkumů. Podobně jako v jiných svých prózách buduje autorka románový příběh na konfrontaci odlišných civilizací a kultur, jež vznikaly a vyvíjely se odděleny propastmi vesmírných dálek a jejichž kontakt s sebou přináší dramatické konflikty. Co udělat pro to, aby se dvě odlišná společenství – pozemšťané a mimozemšťané – dokázala v případě setkání dohodnout na nějaké formě nenásilného soužití? To je problém, který řeší protagonisté tohoto románu, klon pozemského kosmonauta Thorn a jeho pěstoun mimozemšťan Duun, který chlapce vypiplal ze zárodku, ujal se jeho výchovy a cílevědomě jej učil vyrovnávat se s vlastní odlišností vyvolávající u mimozemšťanů strach a z něj plynoucí agresivitu. Bude „kosmický Mauglí“ Thorn díky „kosmickému panterovi“ Duunovi mimozemšťany přijat? A jestliže ano, dokáže zprostředkovat případný další kontakt s pozemšťany jako bezkonfliktní, a tedy životazáchovný?... celý text
Literatura světová Romány Sci-fi
Vydáno: 1990 , SmenaOriginální název:
Cuckoo's Egg, 1985
více info...
Přidat komentář
Skvelý príklad, ako veľmi záleží na spôsobe, akým je príbeh rozprávaný. Základná zápletka/pointa (ktorú sa dozvedáme prakticky až na posledných stránkach knihy), je v celku jednoduchá a prerozprávaná obyčajným jazykom by nevyznela nijak úchvatne. Napriek tomu kniha je neobyčajným zážitkom. Neobyčajná forma, komorný príbeh majstra a učňa, sa so silou dopadu kladiva mení v poslednej chvíli na spaceoperu. Odpoveď na otázku, ktorá čitateľa a hlavnú postavu motivuje celú knihu, prichádza a otvára otázky ďalšie a oveľa väčších rozmerov. Veľmi by som si prial vedieť, ako by príbeh pokračoval :)
Táhlým „cinnnnk“ nehtu o břit katany zenu vymetenou hlavou napsaný, lehce motivační, scifi Šógun, kde mistr, šedý horský ninja lev, učí způsobům Hatani svého žáka, z kádě vypiplané lidské ufouně, a ono mu mimoděk stejnou mincí oplácí...ó, o kolik lepší než třeba námětem obdobný, a tolik přeceňovaný, střet kultur Cizince v cizí zemi!
Nelze než do písku osadit čtyřmi oblázky a jít tiše o dům dál.
PS: „Wei-na-ya, zazpíval dítěti, wei-na-mei, pěl hrubým mužským hlasem, který se ke zpěvu ukolébavek vůbec nehodil: ptáčku, rybičko - v tomhle domě ta píseň už kdysi zněla. Hei sa si-lan-nei...Neodcházej. Vitr hučí, voda studí, ale tady je teplo. Wei-na-ya, wei-na-mei.“
Soft scifi román je na prvý pohľad klasickým príbehom typu Cesta bojovníka. Ľudské mláďa Thorn je tu od malička pripravovaný svojim majstrom, učiteľom, náhradným otcom na cestu, ktorú nedokáže pochopiť. Zvláštnosťou ale je, u Cherryhovej to však nieje ojedinelý prípad, že text nieje homo sapiens centrický. Teda aj keď sú tu opisované Thornové pocity, úvahy a konanie, ústrednou témou sú tu jednanie a myšlienky rasy podobnej veľkým mačkám. Thorn tu vystupuje ako jediný človek v spletitých vzťahoch tejto rasy.
Jediný nedostatok na texte vidím v tom, že kopíruje našu technologickú a historickú skúsenosť, čo sa mi vzhľadom na typ rasy veľmi nezdá. Cherryhová však túto okolnosť príliš nerozoberá a sústredí sa predovšetkým na vnútorný svet svojich hrdinov, ich zvyky a pohnútky, ktoré zasa nie sú až také odlišné od tých našich. Jednotlivé postavy v románe nie sú vôbec ploché, ich charakterové vlastnosti a vnútorný svet pôsobia veľmi plasticky, takže si k nim musíš vytvoriť nejaký vzťah.
Musím konštatovať, že opäť je to výborný text s hlbším zmyslom. Klasickou vadou v našich končinách je však fakt, že vydanie knihy, ktorá je súčasťou viacerých dielov a ktorá je ukotvená v ešte širšom spektre autorkinho pôsobivého univerza zostalo osamotené. Je to veľká škoda…
Málo autorů dokáže popsat cizí kulturu, aby byla dostatečně cizí a nekopírovala pouze nějaký aspekt lidského chování. Tento román je zajímavý v tom, že popisuje outsidera ve většinové společnosti, akorát ten outsider je člověk.
Autorovy další knížky
2003 | Cizinec |
1993 | Kesrith |
1992 | Stanice Pell |
1995 | Kukaččí vejce |
1993 | Brána Ivrelu |
Viac ako samotný príbeh ma bavil doslov Ondreja Herca, čo je pomerne slušný prúser. Kniha nie je tak stará, ako iné SF, ktoré som prečítal, no zastarala. Okrem toho je to viac fantasy (majster a učeň) než SF - tou sa kniha stáva až v poslednej tretine. No a koniec tomu dáva korunu. Tam autorka tvrdí (teda píše), že jazyk a mimika tváre je genetická, že na oboje nemá vplyv prostredie - no a to je teda kravina, ani nechcem napísať aká veľká. Ak autorka pripisuje Thornovi rozlúštenie ľudskej komunikácie (ok, tu si to zjednodušme, bude to angličtina, aby sme sa nezaplietli v stovkách stále existujúcich jazykov a dialektov) a to len vďaka genetike. Pritom Thorn bol zo skúmavky a nikdy nevidel žiadneho človeka - tomuto neuverím ani omylom, a autorke to s kľudným svedomím budem vyčítať, pretože knihu napísala ako seriózne čítanie - lenže so spojenia SF vypustila science a nechala len fiction. Prečítať sa to dalo, ale vzhľadom k vyššie napísanému (fantasy vs SF, dobabraný záver), sa ku knihe nevrátim, čítanie by ma rozčuľovalo.