Levočské povesti

Ján Milčák je ozajstný majster slova, ktorý má veľmi svojskú a špecifickú poetiku, spôsob písania. Spočíva v krátkych a strohých vetách, občas trochu zvláštnych a nie úplne nadväzujúcich dialógoch a v silnom nádychu nekonvenčnosti. Musím sa však priznať, že v prípade detskej literatúry mi toto autorské novátorstvo prišlo trošku rušivé. Osobne mi omnoho viac konvenujú klasické povesti, v ktorých sa kladie dôraz na napínavý dej a jazyk je krásne archaický, no pritom ľahko dešifrovateľný, príjemne a rýchlo plynúci pre detského čitateľa. A toto mi v knihe Levočské povesti chýbalo. Milčákova poetika sa podľa môjho skromného názoru oveľa viac hodí ku náročnej umeleckej próze pre dospelých percipientov, ktorí tiež budú mať čo robiť s interpretáciou textu. Ak by som bola dieťa, túto knihu by som jednoducho nepochopila a obávam sa, že by ma veľmi nenadchla. Vety sú príliš krátke a príliš odmerané, až to pôsobí neprirodzene. Aj keď, sto ľudí, sto chutí, takže určite nechcem nikoho odradiť.
Čo zase musím vyzdvihnúť sú naozaj prekrásne ilustrácie Stanislava Lajdu a celková prepojenosť všetkých povestí (postavy a ich príbehy sa prelínajú, spomínajú sa okrajovo vo viacerých povestiach). Možno tento komentár vyznie trochu negatívne, ale kniha určite nie je zlá. Práve naopak, literárne je na veľmi vysokej úrovni, len sa mi vidí, že cieľová skupina na takýto druh textov jednoducho ešte nie je dostatočne vyzretá.