Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii

Kniha z čias(r.2011) mimoriadne sľubného nábehu autora na akýkoľvek politický či právnický post by sa mala, nezávisle na súčasnom stave autora, stať „povinnou četbou“ slovenskej konštitucionalistiky (ústavno-právnej vedy). Práca je rozdelená do 3 samostatných častí, ktoré rovnako tak aj právne podkutému, či laickému záujemcovi ponúka pomerne dobré argumentácie, k nim však neskôr. Čo sa nedá Radovi vytknúť, je na slovenské pomery originálne citovanie právnikov z anglofónneho prostredia. Cituje napr. Allana, Ackermana, Bickela, Goldswothyho, či ďalších.

Procházkove dielo ide aj napriek menšiemu rozsahu (cca 130 strán) k podstate demokratickej konštitucionalistiky. Snaží sa odpovedať na fundamentálnu otázku, čo tvorí demokraciu a čo k tejto diskusií môže/vie/má povedať ústavná veda.

V prvej časti, Prochádzka koncipuje zdanlivo právny problém: Je zákonodarca oprávnený prijať ústavný zákon, ktorý v podobe zákona odmietol Ústavný súd ako protiústavný? V podstate proti názorom celej „konštitucionalistickej gardy“ zloženej s popredných ne/slovenských právnikov, vyráža do boja s odlišnou tézou. Nastavený problém rieši cez axiologické smerovanie demokracie, avšak pevne sa pridŕža ústavného rámca. Tohto rámca sa pridŕža pomerne precízne, prechádza problematikou ústavnej blankety či pomerne dôsledným útokom voči zástancom tzv. „materiálneho jadra ústavy“ teda akýchsi neurčitých článkov, ktoré by mali tvoriť „principiálnu časť“ ústavy a do ktorých zákonodarca nesmie vstupovať. Myslím, že sa v tejto časti Prochádzka zhostil svojej role na veľmi vysokej úrovni, a osobne sa nazdávam, že koncept materiálneho jadra v našej ústave rozbil na prach ( sám autor sa stal po preštudovaní argumentov musel vzdať svojej náklonnosti k tomuto konceptu). Na zváženie: „Sústrediac všetky logicky nevyhnutné závery do jedného, ak ÚS disponuje právomocou chrániť materiálne jadro (poz. ak teda v podmienkach SR existuje) aj pred ústavodarcom, disponuje právomocou rozhodnúť o tom, či je ktorýkoľvek napadnutý ústavný zákon, vrátane takého, ktorým je priamo novelizovaná ústava, bude alebo nebude platiť. Taktiež napriek skutočnosti , že všetky právomoci, ktoré ústavný súd má, má práve a len v dôsledku prechádzajúceho rozhodnutia ústavodarcu, platnosť všetkých ďalších rozhodnutí ústavodarcu, ktorý prijme po tom, ako ustanovil ústavný súd je v prípade napadnutia oprávnenou osobou podmienená absenciou negatívneho nálezu ústavného súdu. Uvedené neznamená nič iné ako nadradenosť rozhodnutí ústavného súdu rozhodnutiam ústavodarcu.“

Prochádzka sa touto prácou stavia jednoznačne v prospech ústavodarcu (kvázi laický orgán) pred ústavný súd (kvázi odborný orgán) pričom vychádza z demokratického imperatívu, ľudu ako nositeľa moci, ktorý túto moc zapožičiava zákonodarcovi/ústavodarcovi a nie ústavnému súdu. Problém Procházka ponúka aj z laickej perspektívy. Valné zhromaždenia IIHF určí záväzné pravidlá pre ľadoví hokej na medzinárodnej úrovni. Avšak pri zápase Kanada – Slovensko vznikne problém s kanadským reprezentantom, ktorý predtým reprezentoval Nemecko. Slovensko intervenuje na arbitrážnej komisií a zamedzí aby v danom zápase odohral tento hráč spoločný zápas. Podľa „materialistov“ by malo byť rozhodnutie arbitrážnej komisie záväzné aj pre samotné Valné zhromaždenie. Ono samo by už v uvedenej veci nesmelo meniť plavidlá IIHF za účelom odstránenia obdobných problémov pri hráčoch, ktorý zmenili reprezentačný dres. Uvedený stav by bol však problémový, lebo tak ako úlohou ústavného súdu a rovnako tak aj arbitrážnej komisie nie je meniť pravidlá či zasahovať do samotných pravidiel, túto právomoc má len ústavodarca či Valné zhromaždenie IIHF. Úlohou arbitrážnej komisie a ústavného súdu je zabezpečovanie dodržiavania pravidiel ktoré určí ústavodarca či Valné zhromaždenie.

Druhá časť pojednáva o samotnej podstate demokracie a spôsobe formovania súhlasu. „demokracia nie je nevyhnutným predpokladom právneho štátu v jeho formálnom, reduktívnom chápaní...“ ale „práve a len demokratický mechanizmu tvorby právnych pravidiel dáva týmto pravidlám kvalitu súhlasu, a práve a len striktná viazanosť štátnych orgánov týmito pravidlami opodstatňuje a umožňuje pretrvanie zakladajúceho aktu, ktorým tieto orgány dostali moc nad nositeľmi osobnej slobody a dôstojnosti.“

Autora taktiež potešilo priblíženie rozdielu základných východísk ústavnej kontroly v kontinentálnom a anglo – americkom právnom systéme. „Podobne to platí vo vzťahu k americkým špecifikám, kde súdnu kontrolu ústavnosti poznajú len v jej konkrétnej podobe, v modeli cases and controversies a to je z teoretickej aj z praktickej perspektívy úplne iné ihrisko ako abstraktná kontrola ústavnosti, pri výkone ktorej súd častejšie ako ochranca práv pôsobí ako tvorca sociálnej politiky a super – regulátor par excellence“ ... „v zámorskom diskurze nie je zdrojom „problému“ parlament, ale súd, pričom preskúmavacia pôsobnosť súdov je pochybnou ž vo vzťahu k zákonodarcovi.“ Tieto riadky by mali mať na pamäti všetci transplantácie chtivý aktivisti, ktorý vzhliadajú k judikatúre Najvyššieho súdu US v rôznych spoločensky citlivých otázkach.

Procházka sa taktiež na základe rôznych argumentov snaží čitateľa presvedčiť, že orgány právno-profesnej elity (?) ktorým má byť Ústavný súd SR, napriek svojej aure, skrátka nedokáže prijímať vždy najlepšie rozhodnutia a to dokonca ani v samotných U.S.A. a že výsledky rozhodovania právno-profesných elít vo výsledku skrátka neposkytujú radikálne kvalitnejšími odpovede ako bežné demokratické zbory na rôzne sociálne, právne či spoločenské témy, pričom práve demokratické zbory majú požadovanú kvalitu súhlasu. Hodnota je teda v procese a nie len vo výsledku. Demokracia podporuje spoluzodpovednosť za smerovanie a prispieva vývoju spoločnosti ako takej. „V oblasti abstraktnej kontroly ústavnosti je však „výkladový monopol ústavného súdu podstatne menej obhájiteľný...viac http://oprave.blogspot.com/