Malomestské rozprávky

Jesenského próza bola odprvoti iného rázu ako dedinské rozprávky Kukučínove, Timravine, Tajovského, Podjavorinskej alebo Čajakove a Kalinove. Jesenský bol pôvodom zeman a rodiskom i životom zväčša malomešťan. Preto poznal dokonale smiešne i veselé stránky malého mesta, odkrýval sarkasticky, ironicky a jemným humorom slabôstky tohto filisterského, klebetného a často aj zaostalého, materialistického života — ako duša poetická, romanticky založená, roztúžená a rozcítená. Preto aj v drobných kresbách, črtách, siluetách, besedniciach, rozprávočkách, novelestkách a novielkach je Janko Jesenský vždy lyrickým a poetickým, čo dodáva jeho peru pružnosti, sviežosti a salónnej noblesy rázu Vajanského. Svojej prvej sbierke prózy dal skromný názov Malomestské rozprávky a vydal ich krátko pred svetovou vojnou (1913 u Páričku v Ružomberku). V druhom vydaní ich odtlačili 1921 v Turč. Sv. Martine. Zachytil v nich majstrovsky život martinských, mikulášskych a vôbec malomestských rodín panských, úradníckych, remeselníckych i chudobnejších, malomestskej i dedinskej inteligencie (farárov, učiteľov, statkárov, advokátov, notárov, úradníkov, novinárov... ). Veľmi si dal záležať na živom dialogu osôb, na bojoch mladých so staršími a nechápavými. Líčil s nesmiernou záľubou ľúbostné scény, starosti mamičiek o vydaj dcér, Často edukovaných, bohatých, duševne pustých a prázdnych, falošných, ako celá ich rodina a prostredie, s maskou na tvári a s vonkajším leskom šiat. Celú galériu takých fifleniek stretneme v jeho prozaickom diele, tak úprimnom, výsmešnom i súcitnom. Malomestské rozprávky majú zaujímavé typy. Ďura Koštiaľa, sedliaka, ktorý sa dostane náhodou pod voz toho, komu má stovku vyplatiť a pretvarovaním získa dve (Šťastie v nešťastí a nešťastie v šťastí). Lekára, zverolekára a najmä notára Škorca, cvičiaceho podľa Mullerovej metódy, v situácii, v akej ich pokladali za bláznov (Slnečný kúpeľ). Výborníka Ježu, čižmára, pod papučou doma, váženého vo výbore, kde je kocúrovská porada o osvetlení, kým ho žena odtiaľ neodvlečie (Výborník). Učiteľa Škereňa, rečniaceho skvostne o svojej žene, ktorá ho roky kŕmi demikátom a kávou, odháňa aj pytačov Malvínky (Večera). Sásika Jánosa, órása, popáneneho hodinára veľkopanských manýrov, ktorý sa vydáva za doktora, ale nevie tancovať iba čardáš a vyjde na hanbu, keď mu v tanci odstrihnú šosy (Doktor). Nahnevanú domácu paniu pre nevykrútenie dcérečky (Moja domáca pani). Sedliaka Dufeka, ktorý nemá 100 zlatých na vádium, nik mu ich nemá požičať a exekútor na licitácii je pedant a nedá mu vylicitovať roľu, i keď ako vádium dovedie kravu (Vádium). Pravdovravného redaktora, ktorému všade robia štrajk pre vtipný list o hasičskom 25-ročnom jubileu (Redaktor), alebo napokon vzornú slúžku Zuzku u kníhkupcov (Vydaj), s dávkou folkloru, ktorý okrem Vydaju, prvej črty a Vádia chýba, je nahradený tematikou malomesta.... celý text