Marcus Tulius Cicero

30.08.2020

Marcus Tullius Cicero nemohol prísť na scénu Rímskej drámy v tragickejších časoch. Všestranne nadaná osobnosť, akou disponoval brilantný politik a obratný rečník, formovala sa popri Sullovej despotickej samovláde, Spartakovom povstaní, Catilinovom sprisahaní, 1. triumvirátu, vražde Caesara a jemu osudnému 2. triumvirátu, ktorý sa súčasne stal labuťou piesňou toho, čo Cicero najväčšmi túžil brániť - res publicu. Ako tak čítam jeho životopis, nemôžem sa zbaviť obdivu z toho, aké ťažké rozhodnutia, často krát s ohrozením na živote, musel slávny rečník robiť, a ako často. Musel zvládnuť intuitívne vycítiť, koho bude výhodnejšie pred senátom haniť a koho chválorečiť, aby vedel, či zajtra bude na úteku za priateľom Attikom do Grécka, alebo si zaistil dočasnú a krehkú priazeň nového a ambiciózneho tyrana. V Ríme sa práve v tomto čase, keď už sa mraky nad republikou zbiehali zo všetkých strán, udalosti vyvíjali nevyspytateľne a prirýchlo, aj pre obozretného politika, ktorý nemohol dôsledky vždy prehodnotiť dostatočne. Okúsil teda aj slávu, ktorá vyplynula z jeho politického počínania ako cenzora, aedila, prétora, či v neposlednej rade ako konzula. Taktiež ho u ľudí zdobilo jeho rečnícke nadanie a slávne obhajoby Milóna či básnika Archaia. No ako som už spomínal, všetko sa dialo prirýchlo a tak sa stal Cicero na čas aj vyhnancom, či nepriateľom štátu. Ostávam akosi v nepochopení nad tým, prečo práve keď bola najväčšmi potrebná správnosť jeho intuície, ona zlyhala. Z trojice prvého triumvirátu slepo dôveroval Pompeiovi, napriek tomu, že márnivý veliteľ hispánskych légií, prirýchlo zabudol na oslavné reči, ktoré Cicero o ňom pred senátom predniesol, a ktoré boli jeho politickej kariére len na úžitok. Našťastie na ne pamätal Caesar, ktorý "pompeiovca" Cicera omilostil. Pri 2. triumviráte, už toľko šťastia Cicero nemal. Mladý Octavián sledoval vlastné ciele a rozhodne medzi ne nepatrilo udržať republiku ako štátne zriadenie. Cicera, ktorý naňho spoliehal nedokázal pred pomstychtivým Antoniom a nevýrazným Lepidom ubrániť, a keď ani more nedovolilo mu opustiť Itáliu, prijal pokojne svoj osud. Z jeho tvorby by som rozhodne odporúčal: Tuskulské rozhovory, O povinnostiach, Reči proti Catilinovi, Filipiky, ale aj menej známe dielka, ako Lealius alebo o priateľstve, či Cato starší o starobe.