Martin Eden / Láska k životu a iné

26.01.2019

Martin Eden
"Mám si ju požičať alebo nemám?", pýtal som sa sám seba ukrytý medzi policami mestskej knižnice. V jednej ruke London, v druhej Maupassant. A ako už pri milovníkovi kníh očakávate, vyhrali obaja. Problém nastal až neskôr. Ktorú z nich si prečítať ako prvú? Skúsenosti nadobudnuté čítaním Bieleho Tesáka, Volania divočiny a Morského vlka a šum pozitívnych recenzií hučali v mojej hlave. Čo som mal robiť, nebudem sa priečiť sám so sebou...
V momente, keď sa pán Eden rozhodol svoje skúsenosti z ciest spísať a nie len trhane prerozprávať mladej chutnučkej slečinke, sa mi to začalo začalo pozdávať. A tento pocit ma už do konca románu neopustil.
V hlave mladého rojka sa zrodil plán, ktorý musel byť uskutočnený. Nezáležalo na ničom inom, len na jednom sne a na jednej láske. Ak by Martin Eden naozaj žil (áno ja viem, že je autorove alterego) rád by som sa s ním zoznámil a po celý večer sa s ním zhováral. O živote. O hocičom. O všetkom dôležitom a zároveň tak nepodstatnom...
Mnohým ľuďom sa Martin hnusí. Pýtam sa prečo? Je sebec? Čo je vlastne sebectvo? Túžba niečo v živote niečo dokázať? Narodiť sa v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste obklopení nesprávnymi ľuďmi a snaha vymaniť sa z tohoto bludného kruhu? Každý máme v sebe kúsok svojho Edena. Žije v nás kúsok génia, ktorého chceme všetkým dokázať - bez ohľadu na to, či je zlý alebo dobrý. Aj Martin ho mal. A stretol sa len s nepochopením a krivdou. A v človekom, ktorý je tak emočne a inteligenčne vyspelý každá táto rana zabolí trojnásobne. Nečudo, že ku koncu knihy nám pripomína len suchého blázna. Pohŕdať začne aj on a tragický koniec už číha za rohom...
Ľudia, ktorých sa v momente ich narodenia končekom prsta dotkol život a zároveň aj smrť, to nebudú mať nikdy ľahké.

Nemám čo dodať... wau