Mediálne krysy

28.03.2019

Nič proti názvu knihy, ktorý jasne indikuje tému a jej vnímanie zo strany autora. Nemám tiež výraznejších námietok voči tomu, aby autor knihy (ak už teda musí aj knižne ventilovať neprekonateľnú potrebu niekomu nadávať) ním kritizovaných pracovníkov médií týmto „termínom“ občas nazval. Ale aj oni sú predovšetkým ľudia (a až potom príslušníci profesnej skupiny) a zaslúžia si nejaký rešpekt a úctu, aj keď stoja na druhej strane názorovej barikády. Nazývať ich takmer neustále, bez výnimky, dehonestujúco a odľudšťujúco „mediálnymi krysami“ a to takmer na každej strane a často hneď niekoľkokrát, to už mnohé vypovedá aj o samotnom autorovi, jeho mentálnej výbave a pociťovanej (a zrejme nekontrolovanej) zášti. To napríklad nás, čitateľov, obyčajných občanov, nazval „ovčanmi“ iba raz. Ešteže tak.
Nový svetový poriadok, Veľký Manipulátor, Veľký Brat – tieto pojmy, obľúbené medzi konšpiračnými teoretikmi, používa tiež pomerne často. To, aký štýl si autor zvolil, akú „terminológiu“ prijal a s akou frekvenciou ju neváha v texte používať, nielen spochybňuje jeho objektivitu, ale radí ho, žiaľ, k mnohým ďalším, ktorí sa zaoberajú touto problematikou a jej podobnými (rôzne spôsoby ovládania populácie) a za všetkým vidia premyslenú konšpiráciu so sofistikovanou logistikou. Na tejto skupine autorov vidno, ako prílišný kontakt s konšpiračnými teóriami a prílišná dôvera v ne dokáže meniť a (de)formovať myslenie jednotlivca aj skupiny. Napríklad na to, že autor trpí istým druhom slepoty, neschopnosťou sebareflexie, poukazujú aj tieto riadky (a pritom hneď v úvode knihy vysvetľuje pejoratívny, dehonestujúci význam slova ’krysa‘ a jeho negatívne konotácie v našom civilizačnom okruhu): „… pričom sa oponujúci názor veľakrát zvrhne na vulgarizmy, urážky a dehonestáciu danej skupiny, čiže kultivovaná diskusia často nie je možná. Mediálne krysy nie sú…“
Ďalším negatívom, ktoré znižuje výslednú hodnotu autorových snáh, je to, že rôzne príklady mediálnej manipulácie uvádza neucelene, chaoticky. Aj následkom toho veľká časť textu vyznieva ako prepis nahrávky krčmového poúčania spolustolovníkov.
Odvolávky na také „kapacity“ ako je napr. Thierry Meyssan, autor knihy „Veľký podvod“, tiež na dôveryhodnosti nepridávajú.
A k zoznamu literatúry a zdrojov – ak som dobre rátal, robí to 52 položiek, z toho jeden román a päťdesiat odkazov na internetové stránky. To tiež niečo vypovedá o autorovej „nezaujatosti“.
Čo sa ešte týka chaotického usporiadania textu, tak napr. používaný termín „fiat-alternatíva“, ktorého neskoršie objasnenie autor avizuje už po prvom užití, je vysvetlený až v jednej z posledných kapitol.
Smutné je aj to, že väčšinu tohto komentára som mohol napísať už po prečítaní prvej štvrtiny knihy.

Zhrnutie: Čitateľovi tu nie je ukázaná cesta von zo sveta klamstiev, je mu ponúkaná iba okružná cesta vnútrom Huďovej vlastnej bubliny. Navyše, celý ten neobyčajne únavný prúd „myšlienok“ pána Huďa by sa, aj so všetkými použitými citáciami, mohol v pohode scvrknúť do tridsaťstranovej eseje.
Kniha síce prináša pár zaujímavých (no aj inde dostupných), avšak neusporiadaných faktov, ale asi jediné, čo ma v nej skutočne oslovilo, je v predposlednej kapitole citovaný text prednášky, ktorú mal Alexander Solženicyn v roku 1978 na Harvardovej univerzite.
Ľubo Huďo napísal ešte niekoľko kníh zaoberajúcich sa témami, ktoré ma zaujímajú, no čítať ich nebudem.