Morální dílka

Morálne dielka sú autorove filozofické pojednania vo forme mýtov - príbehov, dialógy medzi historickými osobami, mytologickými aj fiktívnymi postavami, prírodnými silami či vesmírnymi telesami; obsahovo sú náčrtom existencializmu. Paradoxne stále túžime po šťastí, teda po naplnení ilúzie, ktorá je však čisto imaginatívnou skutočnosťou. Leopardi si uvedomuje, že imaginárny svet nie je skutočný, ale je to jediná útecha vo svete, kde sú dve alternatívy: jestvovanie matérie alebo jej nebytie.
Niektoré pozorovania a úvahy v časti pojednávajúcej o milých, spevavých a nenahraditeľných vtákoch sú skvelo podané:
„Vtáci sú od prírody najutešenejšie stvorenia na svete. Nemyslím len to, že ich stačí vidieť alebo počuť a vždy nás potešia, ale mám na mysli vtáky samotné a chcem povedať, že pociťujú viac veselia a radosti než ktorýkoľvek iný živočích. Vtáci často dávajú najavo spokojnosť pohybom a vzhľadom; už len pohľad na nich nás obveselí, pretože schopnosť a zvláštny sklon zažívať potešenie vpísala príroda do ich tvarov a správania sa. Príroda bola prezieravá, keď jeden a ten istý živočíšny druh obdarila schopnosťou spievať aj lietať, takže tí, ktorí majú svojim hlasom tešiť iné tvory, vyskytujú sa obvykle veľmi vysoko, aby sa ich hlas šíril do väčšieho okruhu a bol dopriaty väčšiemu okruhu poslucháčov. Vzduch, živel určený zvuku, je obývaný bytosťami spevavými a hudobnými. Ak počúvame vtáčí spev, poskytuje nám značnú posilu a potechu. Prapríčinu nevidím len v ľúbozvučnosti, aj keď je veľmi vábivá, ani v jej rozmanitosti, ani v jej súlade, ale v tom, že je výrazom radosti, ktorú príroda utajila vôbec v speve a vo vtáčom speve obzvlášť. Urobila múdro, že sa na zemi aj vo vzduchu vyskytujú živočíchy, ktoré počas celého dňa zvučne a slávnostne hlaholia svoju radosť, akoby tlieskali všetkému životu a vyzývali ostané tvorstvo k veselosti.“