Studna Šihuanu

15.10.2017

Studna Šihuanu priamo nadväzuje na Bránu Ivrelu. Samotný dej a putovanie hlavných hrdinov predchádza veľmi pútavý až realistický opis potápajúcej sa krajiny, z ktorej si stále viac odkusuje okolitý oceán a je jasné, že nebude trvať dlho, zhltne ju celú. Atmosféra celého románu sa nesie v ponurých až temných tónoch. Jeho koncept sa nesie v duchu predošlého zväzku, teda putuje sa od jednej brány k druhej, aby ju Morgain mohla uzavrieť. V tomto teda nevidím žiadne nóvum. Iná vec však je, že príbeh je literárne lepšie prepracovaný a niekoľko momentov spomínajúcich sa aj v doslove pôsobí naozaj veľmi úderne a myslím, že aj dlhodobejšie utkvejú v pamäti.

Cherryhová je majsterkou detailu, kedy podobne ako to robí Erikson, ničnehovoriaci fragment textu nadobúda iný zmysel neskôr, v inej situácií aby pôsobil ako katalizátor pre záverečné zúčtovanie. Viac ako k Eriksonovi má však bližšie k Le Guinovej. Na rozdieľ od nej je však konzervatívnejšia a menej provokatívna.

Myslím, že som prišiel na to, prečo nie je Cherryhová v našich končinách veľmi čítaná. Pre mužskú časť čitateľov nemusí byť skúsnuteľný slabší hrdina ako zvyčajne, hrdina, ktorý môže mať dokonca strach a ktorého partnerka je po všetkých stránkach silnejšia. Čisto ženská literatúra naružovkastého typu to tiež nieje, takže Cherryhová príliš nezaboduje asi ani u nich. Všeobecne sa tento román zaraďuje medzi heroickú fantasy, čo môže niekedy dosť zavádzať. Prikláňam sa skôr ku škatuľke science fantasy až dark.

Takže záverom: román je literárne vyzretejší a pútavejší ako predošlý diel. Autorka opäť o čosi viac odkryje reálie z tohoto impozantného universa. Neprichádza však s ničím novým, čo by tu už nebolo pred ňou. To staré a overené však balí do svojho špeciálneho kabáta a tým prináša novú kvalitu i keď nie až tak zásadnú ako Le Guinová…