Morituri
Elena Eleková
Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna zvecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch.... celý text
Přidat komentář
Morituri
O starobe a umieraní písať s poetikou, si vyžaduje nadhľad, citlivú povahu a vieru v človeka. Autorka píše o prostredí, ktoré je jej dôverne známe, a preto je príbeh desivo uveriteľný a hrá všetkými farbami. Jej rozprávačský talent je neodškriepiteľný a melanchólia, ktorá vás pri čítaní opantá, je v téme, ktorá sa dotýka nás všetkých, pochopiteľná a očakávaná. Nemocnice mi nekompromisne zapáchajú, ale postava Dušany v knihe vonia. Empatiou a ľudskosťou. Btw - Nazvať nevydatú ženu slamienkou (y) je poetické a zároveň smutnopravdivé, ale o tom je "elekovský" štýl písania.