Mŕtvi nespievajú

02.07.2020

Dielo môjho rodáka.
Zoznámil som sa s ním na gymnáziu, teraz sme si dali opätovné stretnutie. Kým vtedy ma zaujali najmä frontové udalosti, tentoraz som si knihu vychutnal ako celok.
Silný román.
Má dve tváre ako rímsky boh Janus. Jedna tvár je priamo fronta, osudy mužov druhej slovenskej batérie. Druhá tvár je "normálny" život v Slovenskom štáte, v Planici a Pravne.
Autor bohato využíva vnútorný monológ na vykreslenie myslenia, charakteru a pohnútok postáv. Práve pôsobivé zobrazenie množstva postáv je asi najväčším kladom knihy.
Postavy boli pre mňa uveriteľné a reálne.
Áno, veľa ostalo nedopovedaného. Môžem iba ľutovať, že autor trilógiu nedokončil.
A áno, musel som sa preniesť cez všadeprítomnú angažovanosť komunistov. Ale odmenou mi boli zaujímavé príbehy, ktoré vo mne ostanú dlho.

* - ,,Vrátiš sa domov, neboj sa. Vrátiš sa ako fašírka, v konzerve pekne zabalený a na tej piksli bude tvoje meno. To aby sa nepomiešali.
To si váž," a zasa sa chechce ani zlý duch a človeku ide z toho mráz po chrbte. Je bezstarostný a možno aj smelý, ale najpravdepodobnejšie bude to, že všetkým opovrhuje a sebou najviac. -

* - Pracovali tvrdo a bolestne a so zakrvavenými prstami. A modlili sa. Verili bohu, len bohu, nikomu inému. Všetko ostatné bolo nanič. Napľuť! Boh ich doteraz nesklamal. Je to správny chlap. Modlili sa k nemu pred každým útokom a on ich vyslyšal. Žijú! Ešte žijú. Sú živým dôkazom jeho spoľahlivej a ochrannej ruky. Lebo tí, čo padli, buď sa nemodlili vôbec, alebo sa modlili povrchne. Fakt. Medzi ľuďmi je kopec lajdákov. A je to správne. Lajdáci nech kopú loj. Je to správne. Boh je fešák a nijaký fušer. Od každého vyžaduje stopercentné plnenie povinností. To je nakoniec správne. -