Naši iní
Olesia Jaremčuk
https://www.databazeknih.cz/img/books/50_/502783/bmid_nasi-ini-rLs-502783.jpg
4
14
14
Mnohí by chceli, aby sme uverili tvrdeniu, že Ukrajinci sú len malí Rusi. Táto krajina je však etnicky omnoho pestrejšia, ako by sa mohlo zdať. Teraz, keď sa naše oči upierajú na Ukrajinu, chceli a mali by sme ju lepšie spoznať. Táto kniha je na to výborná príležitosť. Arméni, Nemci, Mešketskí Turci, Židia, Rumuni, Švédi, ale aj Slováci, ktorí po druhej svetovej vojne uverili sľubom lepšieho života v Sovietskom zväze a odišli žiť do vyľudnených ukrajinských dediniek. Desiatky rôznych národností nazývajú Ukrajinu svojím domovom. Ukrajinská reportérka Olesia Jaremčuk navštívila mnohé kúty Ukrajiny od Donbasu či Bukoviny až po pokojné dedinky Besarábie a Zakarpatska, aby zdokumentovala, ako žijú rôzne národnostné menšiny a komunity v Ukrajine, čo si pamätajú zo svojej minulosti a ako si predstavujú budúcnosť. Kniha Naši iní je jedinečná zbierka úprimných a intímnych príbehov o ľuďoch, ktorí dodávajú ukrajinskej kultúre farbu a plnosť. Projekt Naši iní, ktorý pred knižnou publikáciou vychádzal časopisecky, v roku 2018 získal cenu ADAMI Media Prize, ocenenie pre novinárov z krajín Východného partnerstva EÚ. Výnimočná reportážna kniha Olesie Jaremčuk Naši iní už vyšla v anglickom i nemeckom preklade. Pod slovenským prekladom je podpísaná Veronika Goldiňáková.... celý text
Přidat komentář
Opäť zaujímavá reportáž od Absyntu. Čítať tieto zaujímavé, aj keď naozaj ťažké ľudské príbehy ma veľmi baví.
Nie je to možno až tak odosobnené ako by mohlo byť, zároveň si myslím, že v kontexte dnešných dní to nevadí, práve naopak.
Treba si to prečítať a uvedomiť si rozmanitosť Ukrajiny a vlastne celej Európy.
Nikto v Európe nemá príslušnosť len k jednej národnosti a dosť sa rozostiera aj hranica "kto je čí" a aj ja toto píšem z pohľadu maďarskej Slovenky s pravdepodobnými nemeckými predkami.
A uvítala by som podobnú reportáž zo Slovenska!
A idem na ďalšiu absyntovku...
Výborná knižka, ktorá vám rozšíri obzory. Po vojne by sa hodilo napísať pokračovanie o tom, ako kto prežil vojenský konflikt, keďže mnoho opisovaných oblasti je teraz vo vojnovej zóne alebo je okupovaných.
Zajímavý vhled do pestrého složení Ukrajiny. Jednotlivé národy jsou popsány spíše v takových medailoncích, každý tak o 10 stranách. Nechybí představení historického pozadí, byť to mnohdy spíše nepřehledně, druhý přístup představení daného národa skrze orální historii mi v některých případech nevyhovoval. Knihu si dokážu představit jako články v příloze nějakého týdeníku.
Dlho som rozmýšľala, ako čo najlepšie vyjadriť svoje dojmy z tejto knihy. Áno, na jednej strane je to „jedinečná zbierka úprimných a intímnych príbehov o ľuďoch, ktorí dodávajú ukrajinskej kultúre farbu a plnosť“, ako sľubuje anotácia. Hoci je Olesia Jaremčuk ešte mladá, očividne má už čo-to nažité, napísané, narozmýšľané. Na druhej strane, chvíľami som z knihy mala pocit určitej „pozitívnej diskriminácie“, ktorý vo mne napokon ostal ako dominantný. Svojim spôsobom je to logické a vyplývajúce už z charakteru samotnej knihy – ak idem prezentovať (možno až popularizovať) rôzne menšiny, nebudem to robiť cez prizmu nejakých ich negatív, ale naopak. A to ma trochu rušilo – respondenti, ktorých si autorka vybrala, sú v jej optike výhradne pozitívne postavy, dobrí ľudia, obete; a cez nich sa pars pro toto prezentuje celá menšina (čo je samo osebe zavadzajúce, a tu sa už dotýkam druhej veci, s ktorou nie som veľmi stotožnená – jeden človek či jedna rodina nie je pre mňa dostatočným reprezentantom celého etnika). Nechcem tým spochybňovať autorkino videnie sveta, skôr zvolenú metódu.
Ako zoznámenie sa so svetom rôznych národnostných menšín v Ukrajine a s tým, ako (ich) ovplyvňovali dejiny danej krajiny je teda knižka fajn, ale brať ju celkom vážne na vytvorenie vlastného názoru nedokážem, na to sa mi zdala naozaj až príliš zjednodušujúca.
Naši iní
Ako väčšina reportážnych kníh od absyntu, aj táto sa mi čítala veľmi dobre. Nebola som si veľmi istá, či ma téma bude baviť, ale prekvapujúco bavila. Páčilo sa mi čítať o životoch mnohých menšín, ako sa dostali na Ukrajinu, ako tam žili... Niektoré príbehy ma veľmi prekvapili, najviac asi ten o Švédoch. Ale aj v iných bolo pre mňa veľa nových a zaujímavých informácií. Netušila som, koľko ľudí, aj Slovákov, sa odsťahovalo na Ukrajinu za vidinou lepšieho života a že mnohí sa veľmi dlho nemohli vrátiť naspäť, vidieť rodinu. Alebo koľko obyvateľov rôznych národností bolo násilne presťahovaných. Pri takýchto príbehoch som ale čakala viac informácií, autorka mohla ísť viac do hĺbky. Takto sa mi kniha čítala príjemne, ale dojem z väčšiny príbehov rýchlo vypŕchal. Ale aj tak som si jej čítanie užila.