Návrat
Hisham Matar
Kaddáfího režim mu ukradol otca a spravil z neho vyhnanca. Dvadsaťpäť rokov nevidel svoje mesto, svoje ulice, svoj rodný dom. Teraz, keď diktatúra padla, rozhodol sa vrátiť. Žije ešte jeho otec? A ak zomrel – ako a kedy? Za svoj silný autobiografický román Návrat dostal líbyjsko-britský spisovateľ Hišám Matar Pulitzerovu cenu. Ponára sa v ňom do tých najväčších hĺbok samého seba i svojej krajiny. V Líbyi, ktorá zo seba zhodila okovy autokratického Kaddáfího režimu hľadá nielen svojho strateného otca, ktorý po únose zmizol kdesi v hlbinách krutej väznice Abú Salím, ale aj ďalších rodinných príslušníkov, za ktorých prepustenie bojoval zo svojho londýnskeho exilu. Kto prežil toto dlhé utrpenie? Komu sa to podarilo? Vo svojom rýdzo osobnom príbehu nám Hišám Matar ponúka aj výnimočný portrét Líbye – minulej, prítomnej i budúcej. Od oslobodenia spod talianskej nadvlády až po občiansku vojnu na začiatku 21. storočia.... celý text
Biografie a memoáry Cestopisy a místopisy
Vydáno: 2018 , AbsyntOriginální název:
The Return: Fathers, Sons, and the Land in Between, 2016
více info...
Přidat komentář
Osobný príbeh človeka, ktorému pred štvrťstoročím uniesli otca, no v mysli a vlastných spomienkach s ním žil po celý svoj život.
V knihe sledujeme vývoj a zmeny v myslení dospelého človeka, ako aj dejinné zvraty a udalosti ktoré sa odohrali v Líbyi. Veľmi zaujímavé čítanie.
Kniha nie je len príbehom rodiny, ale aj úžasným a dojímavým portrétom krajiny a ľudí na prahu obrovskej zmeny. Je rozprávaním o neistote, nádeji a sklamaniach, ako aj o nesmiernom odhodlaní vrátiť príbeh tým, ktorým ho odobral despotický režim.
Návrat
Od tejto knihy som mala vysoké očakávania, ktoré sa ale nenaplnili. Nebavila ma v podstate od začiatku. Myslela som si, že to bude hlavne popis režimu, života v Líbyi a podobne. Miesto toho som dostala ani neviem čo. Neustále pátranie po nezvestnom otcovi a dúfanie, že je aj po pomaly 25 rokoch nažive, čo mi prišlo divné, pretože si myslím, že je lepšie byť mŕtvy, ako mučený vo väzniciach. Autor spomína mnohé zaujímavé veci, ale len okrajovo - napríklad ako spolupracoval s organizáciami, ktoré sa venujú dodržiavaniu ľudských práv, ale nejak viac to nerozvádzal. Taktiež v knihe boli spomínaní len muži - jeho strýkovia a bratranci (ktorých bolo fakt veľa a v ich menách som sa strácala), ženy skoro nespomínal, ani svoju matku, tety, sesternice zjavne nemal. A svoju (asi) manželku tiež spomínal len okrajovo, pričom by ma zaujímali nejaké rozhovory s ňou ohľadom situácie alebo ako to celé vníma. Jediná zaujímavejšia kapitola bola o povstaní, keď autorov bratranec spolu s revolucionármi tiahol na hlavné mesto. Autor niekoľkokrát naznačil, že po zvrhnutí režimu to potom bolo ešte horšie, ale už sa k tomu nevrátil ani neopísal ďalší vývoj situácie, pričom som na to čakala celý zvyšok knihy. Takže koniec bol pre mňa dosť veľkým sklamaním. To je už druhá kniha (z dvoch) z tejto edície, ktorá mi nesadla, ale ešte to nevzdávam, ešte nejakú skúsim.