Mlha na mostě Tolbiac (komiks)

30.11.2019

Ponurá a deštivá atmosféra Paříže 50. let a detektivní případ se správně ošuntělým detektivem. Nějak jsem v něm viděl Jeana Gabina, v tom mlčenlivém a neproniknutelném výrazu. Vůbec má tenhle komiks takovou až filmovou a noirovou atmosféru. Snad jen, že je to až příliš ukecané a ty "interiérové" scény jsou o dost slabší než ty, co se odehrávají venku kolem mostu Tolbiac a v různých zaplivaných uličkách a čtvrtích. Doporučuji.

29.03.2019

Samotný komiks a jeho atmosféra jsou dobré, ale v českém vydání mě rušilo zbytečně mnoho chyb. V tak krátkém textu jich nasekat tolik, to je opravdu výjkon! Vydavateli bych vytknul i ledabylost při nahrazování některých textů v obrázech komiksu. Nahradit text v ilustraci fontem opravdu razí do očí a vždy to znamená jen lenost grafika/vydavatele. Takže hvězdy ubírá česká edice, jinak 4*.

26.03.2019

Príbehy Léa Maleta s Nestorom Burmou sú v Čechách a na Slovensku pomerne veľkou vzácnosťou, pretože v češtine a slovenčine vyšlo celkovo len sedem románov - jeden (a to prvý diel) zo série Nestor Burma, zvyšné zo série Nové tajnosti parížske (z ktorej vôbec za najlepší román považujem Krysy z Montsouris - vyšiel práve po románe Mlha na mostě Tolbiac).

Preto keď som zistil, že po dlhých rokoch vyšiel v češtine ďalší príbeh s Nestorom Burmou vo forme komiksu podľa románu Léa Maleta, ktorý nebol doteraz preložený (a navyše zo série Nové tajnosti parížske), mal som radosť, no zároveň som mal aj trochu obavy zo sklamania, pretože komiks som naposledy čítal asi keď som mal desať rokov - nebolo to nič iné ako Káčer Donald :) - takže som nevedel, aký budem mať z knihy celkový dojem. Našiel som si preto dostupnú ukážku a keďže na mňa zapôsobila celkom priaznivo, tak som sa rozhodol, že si knihu ešte ten deň zakúpim a pustím sa hneď do čítania. Čo sa aj stalo.

Kniha začína príhovorom tvorcu Nestora Burmy, Léa Maleta, ktorý v ňom stručne a vtipne popisuje okolnosti vzniku románu Mlha na mostě Tolbiac a tiež jej neskoršej komiksovej adaptácie od Jacquesa Tardiho, známeho francúzskeho ilustrátora (český a slovenský čitateľ sa už mohol s jeho ilustračnou tvorbou stretnúť napríklad aj u dvoch posmrtne vydaných tituloch Julesa Verna - románu Kněz v roce 1839 a zbierky San Carlos). Príhovor zároveň dopĺňajú rôzne Tardiho ilustrácie s mostom Tolbiac (vrátane pôvodnej verzie obálky ku komiksu a Maletovho portrétu) a dobová fotografia mostu Tolbiac, ktorá ukazuje, ako verne Tardi zachycoval prostredie Paríža.

Po krátkom príhovore nasleduje samotný komiks, ktorý tvorí celkovo 67 listov. Na základe znalosti niekoľkých iných príbehov Nestora Burmy si dovolím napísať, že Mlha na mostě Tolbiac je vernou adaptáciou diela Léa Maleta, ktorá zahŕňa všetky typické prvky charakteristické pre romány (vrátane mapy XIII. obvodu s krátkymi poznámkami, ktoré popisujú dôležité miesta a udalosti príbehu, tú som ja osobne veľmi ocenil a je škoda, že žiadne predošlé české vydania románov Léa Maleta - narozdiel od slovenských - tieto mapy neprevzalo). Čo sa týka ilustrácii, tie som si pomerne rýchlo obľúbil pre ich atmosféru, ktorá z nich vyžarovala, a zmysel pre detaily, akými boli zachytené parížske uličky (verím, že Tardi kvôli ním vyrazil priamo do terénu XIII. obvodu). Takže prečo nakoniec dávam komiksu 80%? Bude to tým, že som po jeho dočítaní mal pocit, že Tardi mohol príbeh adaptovať trochu podrobnejšie - pridal by som viac textu, komiks pokojne mohol mať o cca päť listov viac. Každopádne celkovo výrazne prevažovala spokojnosť a nadšenie a ja som rád, že som mal príležitosť sa oboznámiť s ďalším príbehom Nestora Burmy.

Po dočítaní knihy som sa ešte pustil do menšieho internetového prieskumu a našiel som, že Jacques Tardi je autorom štyroch ďalších komiksov s Nestorom Burmou - troch adaptácii románov Léa Maleta (120, rue de la gare, 1988; Casse-pipe à la Nation, 1996; M'as-tu vu en cadavre?, 2000) a jedného podľa svojho vlastného vymysleného príbehu (Une Gueule de bois en plomb, 1990). Súčasne som zistil, že celkovo existuje trinásť komiksov s Nestorom Burmou - zvyšných osem adaptovali podľa Tardiho vzoru Emmanuel Moynot a Nicolas Barral, tí už však, ako som skonštatoval po porovnaní ich ilustrácii s Tardiho, nedokázali úplne vložiť do svojich komiksových obrázkov tú správnu atmosféru parížskych uličiek, čo asi bude tým, že tieto sú - na rozdiel od Tardiho - farebné a nie čiernobiele. Pokiaľ teda náhodou bude niekto z Egmontu čítať tento môj komentár, odporúčal by som im zostať u Tardiho.