Od snov k objavom

02.06.2024

Pravdepodobne menej známe dielko od "otca stresonáuky" Selyeho. Úmyslom pripomína jednu staršiu, v mnohom úsmevnú a v mnohom stále platnú úvahu od nobelistu Ramóna y Cayala (Pravidlá a rady k vedeckému bádaniu), kde sa autor zamýšľa nad tým, ako posmeliť mladého vedca k neľahkej a nevyhľadávanej ceste výskumníka. Selye na rozdiel od y Cayala nepodáva kompendium nevyžiadaných rád, ale s akousi sebakritickou úprimnosťou hneď v úvode odhaľuje a pomenúva to, pred čím si bežne zapchávame uši. Práve tých úvodných 30-40 strán je unikátnych. Autor tu bez ostychu predhadzuje, síce bez esejisteckej dráždivosti a s literárnym umom zástupcu vied prírodných, nie humanitných, jednu pútavú myšlienku za druhou. Ďalej kniha prechádza z osobnosti vedca (človeka vo všeobecnosti) k podmienkam laboratória, čiže po otázke - akým byť, prichádza zamyslenie nad správnym miesto výskumu. Tu už kniha stráca svoju aktuálnosť a kapitoly je zbytočné lúskať.

Vyberám však silné podnety:
"Čím hlbšie sa človek ponára do neznáma, tým menej spolucestujúcich má. Až nakoniec, stojí v cieli sám."

"Nerozhodujú decibely potlesku, ale za čo človeku tlieskajú, a kto tlieska."

"Vytrvalosť je vlastnosť, ktorou možno kompenzovať nedostatky vo všetkých ostatných oblastiach."

"Krotký a spokojný človek nikdy nedosiahol veľa."

"Schopnosť rozpoznávať dôležité veci už v čase, keď ich dôležitosť ešte nie je zjavná."