Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva

Profesor Varsík sa v práci Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva zaoberá dôležitým problémom starších dejín Slovenska, a to otázkou národnostnej príslušnosti zemianstva na Slovensku do polovice 18. storočia. Táto otázka nebola dosiaľ ani našim historikom úplne jasná a maďarskí buržoázni historici prisudzovali aj zemianstvu v slovenských stoliciach prevažne maďarský pôvod. Maďarský historik E. Mályusz ešte v roku 1939 tvrdil, že v predmoháčskom období (pred r. 1526) bolo v Liptove a v Turci až 20 % Maďarov, lebo zemianske obyvateľstvo v týchto stoliciach nesprávne pokladal za príslušníkov maďarského národa (etnika). Autor v práci zisťuje, že zemania nielen na území Liptovskej a Turčianskej stolice, ale aj v ostatných stoliciach obývaných Slovákmi boli už od svojho vzniku v 13.–14. storočí prevažne slovenského pôvodu a pochádzali z pospolitého (poddaného) slovenského ľudu. Zemianstvo si túto svoju pôvodnú slovenskosť udržalo nepretržite až do čias novovekej maďarizácie. Na písomných dokumentoch z 15. a 16. storočia dokazuje, že v tomto období zemiania tak v Liptove a v Turci, ako aj na ostatnom etnickom slovenskom území medzdi sebou rozprávali, rokovali a korešpondovali len po slovensky (pravda, v českej literárnej podobe s mnohými slovakizmami), lebo po mďarsky vôbec nevedeli. Boli teda súčasťou slovenskej národnosti. Slovenskí zemania už na rozhraní 14. a 15. storočia (teda už pred príchodom husitov na Slovensko) začali používať svoje slovenské predikáty (priezviská) podľa dedín v ktorých mali svoje majetky (Podmanický, Rozvadzský, Očkovský a pod.). V čase reformácie (v 16. storočí), keď sa pri bohoslužbách zavádzala reč ľudu namiesto latinčiny, chodili zemania, ba aj vysoká šľachta (aj sám palatín Juraj Thurzo) len na slovenské bohoslužby. Nie sú známe nijaké doklady o pôsobení maďarských kazateľov na Slovensku v tomto období, či už v zemianskych dedinách a kúriách, alebo aj v kaštieľoch a na hradoch. Zemania vtedy popri latinčine používali slovenskú reča aj na stoličných zhromaždeniach, pri výsluchoch svedkov a v kongregačných zápisniciahc stolice, ktoré sa začali používať len od 16. storočia. Aj testamenty robili v tomto jazyku. V matrikách jezuitských kolégií a trnavskej univerzity zo 17.–18. storočia sú aj členovia tých najpoprednejších zemianskych a šľachtických rodín na Slovensku zapísaní ako Slováci (Slavus), lebo hovorili dobre len po slovensky, lebo maďarsky dobre nevedeli. O mnohých zemanoch, ktorí sa stali členmi jezuitského rádu, sa z trienálnych katalógov S. J. zistilo, že ešte aj v pokročilom veku vedeli dobre len po slovensky. Až od obdobia stavovských povstaní v 17.–18. storočí sa medzi slovenským zemianstvom prejavil istý maďarský vplyv, a to v tom, že niektoré popredné zemianske (šľachtické) rodiny si začali písať predikáty už v pomaďarčenej podobe, hoci ani v tom čase dobre po maďarsky nevedeli (Svätojánsky – Szentiványi, Somárovský – Zamaróczi, Brezovický – Berzeviczi, Harhovský – Görgei atď.). Z 15.–17. storočia sa na Slovensku zachovalo mnoho slovenských listín a iných písomných dokumentov, a tak o slovenskom zemianstve môžeme konštatovať, že sa v značnej miere zaslúžilo o udržanie a zachovanie slovenskej národnosti v Uhorsku. Na jednotlivých slovenských zemianskych rodinách autor súčasne dokumentuje aj kontinuitu Slovákov na území Slovenska od raného stredoveku až po súčasnosť a vyvracia nesprávne tvrdenie maďarského historika Györgya Györffyho, že Slováci sú na Slovensku len od 15. storočia.... celý text