Pôvod Slovanov: Genealógia DNA

29.11.2022

Úvodom musím priznať, že knižka je pre laika ako ja dosť ťažká na čítanie. Naviac na mňa pôsobila ako súbor zozbieraných prác alebo článkov. Čo sa týka preberanej problematiky, v tej nie som abslútne doma a čítal som ju hlavne so zámerom dozvedieť sa ako vyloží his-tóriu autor.

Na rozdiel od predchádzajúceho komentára, až taký paškvil v nej nevidím. Kľosov argumentuje logicky a predkladá argumenty. Netvrdí, že Slovania boli Árijci, ani že Árijci či všetci Slovania sú Rusi, ako je to u iných ruskojazyčných odborníkov na históriu. Kritizuje tu Normanskú a Arktickú teóriu (Tilaka označuje za nacionalistu) a Hyperboreu vníma ako bájku. S Chinevičovými Inglingami, Asgardom, Bielovodím a s S-A Védami nemá nič spoločné, teda až na ten Sanskrit a Indiu. Kritizuje prístup niektorých historických vied k samotnej histórii, špeciálne si tu podáva hlavne genetickú genealógiu, populačnú genetiku, archeológiu a lingvistiku...

Kľosov je odborníkom na DNA (tak je aspoň prezentovaný rôznymi médiami) a pomocou výpočtov dokladá, kde sa v ktorom období dávnej histórie mohol vyskytovať ten ktorý predok po mužskej línii. Ľudstvo je tu delené na základné haploskupiny. Každá z týchto haploskupín má svojho jedného predka. Každú 4 - 6 generáciu vzniká u jeho potomkov náhodná mutácia (snip) čo činí približne 100 rokov. Na základe počtu mutácií (snipov) je možné určiť časové rámce, ktoré môžu ísť až do niekoľkých desattisícov rokov k prvému predkovi.

Haploskupina R1a prisudzovaná Slovanom však ešte Slovania nie sú. Kľosov vysvetľuje že predovšetkým z tejto haploskupiny sa po viacerých snipoch vyvynuli Árijci (mimo iných) asi pred 20.000 - 6.000 rokmi niekde v Ruskej nížine, ktorí migrovali následne do Indie a Iránu (vysoký výskyt R1a práve u Brahmanov), duhý prúd smeroval na sever a tretí na juhozápad. Až následne po mnohých tisícročiach a viacerých mutáciách sa z Árijcov (ktorí už ako takí dávno neexistovali) vyvinuli Slovania tak ako ich chápeme dnes. Samozrejme po tom čo sa k nim pridali nositelia haploskupín I2a a N1a1. To by bolo rýchle zhrnutie tejto knižky z môjho laického pohľadu.

Matematické výpočty, haploskupiny, snipy, mutácie a ich počet vzhľadom na časový faktor mi u Kľosovovej genealógie dávajú zmysel. Nedostatok vidím v počte zozbieraných a spracovaných vzoriek. Nedostatkom je aj veľmi obtiažne spracovanie genetického následníctva po ženskej línii. Trochu mi prekáža (aj keď v miernejšej podobe ako u iných) autorov rusocentrizmus. Záverom sa zamýšľam, či je biologická dedičnosť dôležitejšia ako kultúrna, keďže autor tej biologickej prikladá očividne väčší význam. Koniec koncov, matematika nie vždy musí sedieť (viď. Fomenkova Nová chronológia).

Autorova kniha má niečo do seba. V žiadnom prípade to nie je škvár a autorove hypotézy by mohli byť cestou k pochopeniu oveľa vzdialenejšej minulosti ľudstva bez ohľadu na rasu či národnosť. Na rozdiel od autora si však myslím, že akákoľvek forma patriotizmu do vedy nepatrí tak isto ako do nej nepatria prekonané stanoviská vďaka pohodlnosti, servilnosti či politickej angažovanosti...