Pani Bovaryová / November / Bláznove pamäti

Francouzská klasika, u nás šesté vydání, tady je jen jedno. Další knížka z půdy, kterou jsem četla před padesáti lety a teď znovu. Rozdíl půl století mezi tehdejší a současnou literaturou je nebetyčný! Flaubertovo mistrné popisy postav, prostředí a situací (ta svatební hostina!) jsou koncertem slov, ale na druhou stranu jeho mnohomluvnost tak zdržuje děj, že asi málokterý současný čtenář vydrží číst příběh paní Bovaryové až do konce. Navíc - některé věty z přemíry poetické romantičnosti vyznívají dneska přímo kýčovitě, pro mne jako vypadlé z červené knihovny, takže jsem si užívala jen ty krásné popisy.

17.01.2019

Bolo mi úplne jedno, že Flaubert opisoval počasie nejakého dňa ako pekné, slnečné, teplé. Nad hlavami postáv som si predstavoval zatiahnutú oblohu, šerosvit, mrholenie, vlhko a chlad. V daždi nakladali mladí Bovaryovci svoj majetok na koč, pršalo aj keď si ten zazobaný boháč bafkal cigaretu pri teplom krbe a pani Bovaryová na pokraji šialenstva ho prišla prosiť o almužnu. A nehovoriac, ako sa v srdci tejto ženy doslova parilo z neskutočných a nerealizovateľných snov, inšpirovaných červenou knižnicou. Z pary sa zrodili ťažké oblaky, z ktorých sa lialo ako z krhly a voda zaliala celé jej vnútro. Voda zamrzla na tuhý ľad, ktorý na konci explodoval a premenil sa na jemný poprašok. Vietor si s ním poradil. Potom nezostalo nič, ani matná spomienka...
Dej vynikajúci, priam rozbíjajúci posledné zvyšky romantizmu v realistickom svete. Ale ten zvláštny štýl v niektorých pasážach a slovná zásoba nudili a kazili dojem. K ťažkému príbehu ťažký štýl patrí. Stačí, že ma to zas donútilo premýšľať.
Na pesimistické autobiografické spisy na konci si nájdem čas inokedy, na jednu knihu bolo toho čierneho už priveľa.

14.05.2017

Hrozná nuda. Dlhé opisy všetkého (ne)možného, ktoré nijako neposúvali dej. Pani Bovaryová bola obyčajná sebecká potvora, ktorá z nudy zničila rodinu. Ledva som dočítala... Ďalšie dve diela som čítať ani neskúšala :-)

11.02.2017

Okrem Pani Bovartovej kniha obsahuje ďalšie dve Flaubertové prózy z mladosti. November napísal v roku 1842 ako študent práva v Paríži. Bláznové pamäti začal písať ešte ako pätnásťročný chlapec v zime 1836. opisuje tu svoju prvú lásku. V porovnaní z jeho svetoznámym románom stoja samozrejme minimálne o stupeň až dva nižšie. Vidno, že ich písal nezrelý autor, ktorý sa ešte len hľadá v živote aj v literatúre. V oboch je cítiť veľký smútok, melanchóliu až bezútešnosť, čo poukazuje na zložité dospievanie mladého Flauberta, na jeho komplikovanú povahu a (pravdepodobné) problémy so stavmi depresie.
Môžem ich doporučiť tým čitateľom, ktorí ho chcú poznať bližšie a vkradnúť sa mu až do srdca a duše, ktoré sú naozaj extrémne smutné a pesimistické na mladého chlapca, ktorým v tom čase bol. Vôbec však neodporúčam čítať ak máte poriadnu "depku" - toto by ju ešte podporilo.
Za mňa Pani Bovaryová 4*, November 3* a Bláznové pamäte 3*. Ako celok hodnotím knihu pozitívnejšie pre neopakovateľnú dobovú atmosféru a možnosť bližšieho poznania autora.