Pavlínka bola sama doma / Výlet s matkou

Literárne spracovanie ľudskej osamelosti nie je azda nič nové. Gabriele Wohmannová vniesla však do tejto témy nový tón a nové podoby individualizácie aj vďaka vedeckému záujmu, aký tomuto problému venujú lekári, psychológovia a sociológovia. Dva menšie románové útvary zhrnuté do jednej knihy tvoria zaujímavý oblúk, ktorý sa preklenul medzi generáciami. V prvom románe Pavlínka bola sama doma autorka veľmi sugestívne opisuje situáciu malej siroty u adoptívnych rodičov, plných dobrej vôle a teoretických poučiek, ale neschopných vytvoriť ono obyčajné ľudské teplo, po akom túži citlivé dieťa. Sirota v blahobytnej spoločnosti, osamelá medzi ľuďmi, hladná, hoci sýta je mementom nielen pre vychovávateľov. Téma druhého románu Výlet s matkou je azda menej exkluzívna, no pre nikoho niet úniku pred jej výzvou najmä nie v súčasnej civilizácii, v ktorej osamelosť starých ľudí je nesmieme akútnym a ťažko riešiteľným problémom. Vzťah dcéry k ovdovenej matke, dcéra žijúca svoj život a pritom ustavične zmietaná výčitkami svedomia, pretože si uvedomuje, že nikdy nebude schopná splatiť matke biologický i citový dlh. Matka osamelá uprostred ľudí, plná dobrej vôle a ochoty nebyť osamelá nachodí svoje miesto a zmysel života a či prežívania v dávaní, v rozdávaní sa, v uchovávaní rodinných väzieb. Wohmannovej prístup k téme je dosť netradičný a literárne poučný, nerozvádza ju dejovými zápletkami, ale skôr rozpitvávaním určitých drobných, no výrazných situácií, pričom jej vedome strohý, takmer vedecký štýl tvorí nielen brzdu pred hroziacim skĺznutím do sentimentality, ale aj zaujímavý kontrast k citovému apelu, že sa opäť a inak treba naučiť dávať. Literárne dielo Gabriely Wohmannovej je čitateľsky síce mimoriadne náročne, no znamená obohatenie slovenskej prekladovej tvorby a určite si nájde čitateľov, ktorých obdarí svojou umeleckosťou i morálnou hodnotou.... celý text