Válka pláství

02.09.2015

Záverečný diel série väčšinou vždy rozhodne ako sa bude posudzovať celok. Či prevládnu tie pozitívne dojmy a zaujímavé rozuzlenie alebo nás vyvrcholenie znechutí a to prekryje aj dobré stránky. Z predchádzajúcich kníh mám rozporuplné pocity – zatiaľ čo Plást jedu si pamätám predovšetkým kvôli vynikajúcej atmosfére úpadku ľudstva a človečenstva, jeho pokračovania priniesli zaujímavejší a kompaktnejší príbeh, ktorým ale stále chýbalo niečo z atmosféry predchodcu.

Po dočítaní Války pláství vo mne rozpoltenosť zostala. Potešil návrat k temnejšiemu (až apokalyptickému) zobrazeniu úpadkového stavu spoločnosti, korupcii, nezodpovednosti, ignorovaniu dôležitých problémom či morálnej prehnitosti jej riadiacich orgánov. Nebudem jediný kto si všimol podobnosť tohto stavu s našou realitou a pomermi. Zápornou postavou tu nie je jednotlivec, ale celá spoločnosť – od pohlavárov až po dozorcov trubcov. Každý hrá na seba a cíti sa dôležitý vo svojom vlastnom kruhu moci. Autority sa neuznávajú a schopní jedinci sú podozriví a likvidovaní. A až keď je neskoro, je vidieť, že to danú spoločnosť priviedlo k záhube a neschopnosti sa o seba postarať. Jediné svetlé výnimky tak predstavujú Investigátor (obraz akéhosi svedomia súčasného ľudstva) a Kastor (jediný potláča vlastné ciele v prospech celku).

Naopak ma sklamala dejová linka, ktorá mi prišla až moc povrchná. Akoby to najdôležitejšie bolo stvárniť zánik a zmar a životy postáv boli len krovie, resp. lepidlo držiace jednotlivé časti pohromade. A to až do takej miery, že tu neexistuje klasická hlavná postava posúvajúca dej dopredu. Raz sa môže zdať, že by to mohol byť Kastor, ale keď dostane konečne priestor účinne zasiahnuť do boja o plást, zahynie. Inokedy sa tak javí Investigátor, no ten väčšinou len pasívne pozoruje okolie a snaží sa zistiť čo presne sa deje a jeho priame výzvy nenachádzajú počúvajúce uši. Hnacím motorom nie je ani Hal Dornig (Zwada).

Najviac ma však rozčuľujú náznaky, ktoré sa nevyjasnia ani ku koncu. Narážam napr. na to kto je za vojnu skutočne zodpovedný, kto z nej mal najväčší prospech alebo kto ovládal Imaza a čo ten vlastne chcel dosiahnuť ovládnutím Lesa.

Rozhodnutie by teda malo padnúť podľa toho aké sme dostali vyvrcholenie, lenže aj to sa nesie v podobnom duchu – cítiť z neho predovšetkým neradostnú budúcnosť a ľudstvo, ktoré nedokázalo prekročiť svoj tieň a pohltilo samé seba. No po príbehovej stránke všetko skončilo predvídavo – to, že vojna skončí zničením oboch plástov navzájom muselo byť skutočne jasné každému. Rovnako sa postupne dalo odhadnúť, že pod identitou Investigátora sa skrýva Mon Lester. Nevyjasnil sa ani dôvod Cornelia Zwadu prepustiť v minulosti zo svojich rúk svojho odporcu a jeho dcéru. Bola nám uprená aj scéna, v ktorej by zaplatil za svoje zločiny a jednoducho len zmizol do stratena.

V konečnom dôsledku tak pociťujem skôr sklamanie nad spôsobom ukončenia a pre mňa najlepším dielom v zobrazovaní úpadku spoločnosti zostáva Plástev jedu a v kompozícii príbehu Plástev v ohrožení. Záverečná časť ságy je pre mňa tým najslabším článkom v reťazi.