Portrét s pozadím

11.03.2022

bolo to niekedy v roku 1984, práve nám priviezli plnú paletu kníh, zvŕtali sme sa a dávali pozor, aby nám niekto niečo nepotiahol. pri vchode do kníhkupectva zastal ťažký sympaťák, bradatý, o paličke a s milým úsmevom. niekoho mi pripomínal, ale pretože som mal inú robotu, nemal som čas overiť si to. ale aj tak som to urobil. áno, bol to on, ruský spisovateľ Vladimír Makanin. zhodou okolností som jeho knihu práve prečítal, akosi sa mi chcelo čítať knihy z podobného prostredia, ako bol Slobodov Rozum. vyšiel som po ďalšiu várku kníh, on tam ešte vždy bol, tak som ho oslovil: Vladimir Makanin? a on mi na to: Da! a ja mu na to: Ja čital vašu knigu, ona mne nravilas! ani som si nemusel vymýšľať. on len skromne odvetil: Spasibo. urobil som mu miesto, lebo mi došlo, že tam tak trpezlivo stojí, aby sa dostal dnu a pozrel si, čo máme na pulte. a potom som vytiahol jeho knihu z police, zobral pero a poprosil ho, aby mi knihu podpísal. posadil sa na jednu z našich taburetiek, a potom sa ma spýtal, ako sa volám. Jiří. mal som povedať Juro. zle to začul a do knihy mi napísal Ježimu, katorovo knigy zdeľali siľnym i zdorovym! to preto, že ma videl vláčiť balíky s knihami... samozrejme, tú knihu mám stále v polici. a neskôr som ešte čítal aj iné jeho diela. tuším Honička a tiež Album havarijních situací. Makanin bol výborný poviedkár, ale v pohode zvládol aj román. asi si ho prečítam znova. škoda, že v krajine literárnych a hudobných velikánov sa k moci pravidelne dostávajú len mentálni trpaslíci...