Princíp Anny Kareninovej

„Ja by som bol nešťastný v šťastnom svete , ona by bola šťastná v akomkoľvek svete“. Touto vetou sa začína kniha Princíp Anny Kareninovej. Pre mňa jedna z najsilnejších za rok 2023.
Ak by sme mali definovať jeden faktor, ktorý je základom tejto knihy, je ním strach. Strach zakorenený od ranného detstva, strach nezmyselný, iracionálny. Každý z nás si privlastnil vzorce správania vštepené v detstve a poniektorí si ich so sebou nesieme celý život. V tejto knihe sa našťastie so strachom na druhej strane barikády nesie aj večná túžba po šťastí, pred ktorým sa často ukrývame za nedobytnými múrmi, ktoré si staviame my sami. Zo strachu. Zo strachu z neznámeho.
Táto prenádherná kniha je príbehom muža, ktorý píše list svojej dcére, ktorú nikdy nepoznal a my sa dozvedáme všetko o jeho živote. To, ako vyrastal a žil s otcom, ktorý sa bál všetkého cudzieho a ktorý dokonca aj k oknu sedel chrbtom. Od detstva mu bolo vštepované, že všetko cudzie je postrachom a všetko zlé začína hneď za prahom domu. Sám pre seba si vytvorí rovnicu strachu meranú vo foboch, vypočítanú súčinom času stráveným mimo domu a vzdialenosti od domova.
Všetko sa ale zmení, keď jedného dňa do jeho života nevstúpi niekto, kto pootvára všetky okná. Ten niekto nie je nikto iný, ako cudzinka. Je pre neho vykúpením, vďaka čomu sa musíme silno zamyslieť nad tým, čo skutočne šťastie je.
Tento príbeh lásky je popredkávaný prvou vetou z romány Anna Karenina: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“ V rovnakosti a monotónnosti sa šťastie nedá nájsť, bez asymetrie by okolo nás ostalo len prázdno. Také, aké si želal jeho otec. Život, ktorý za to stojí potrebuje otvorené okná.