Prvé rany
Dušan Damián
https://www.databazeknih.cz/img/books/47_/477656/bmid_prve-rany-uPw-477656.jpg
1
1
1
Románový debut Dušana Damiána, ktorý ako seriál na blogu v roku 2009 zaujal množstvo mladých čitateľov, sa vracia v novom, upravenom šate. Príbeh má silné autobiografické črty umocnené autentickými dialógmi. Človeka rýchlo vtiahne do atmosféry na počiatku milénia v mestečku Dunajská Streda, ktoré sa v tých časoch zotavovalo z područia organizovaného zločinu. Čitateľ všetko sleduje očami hlavného hrdinu, pričom sa mu odkrýva najmä spleť prvých vážnych vzťahov dospievajúcej mládeže v partii chlapcov hľadajúcich si miesto v spoločnosti. Dospievanie je náročné samo o sebe, tobôž ak sa deje v malomeste a priskoro sa k nemu pridajú alkohol, mäkké drogy, nočný život, láska a sex,“ hovorí autor. „Také niečo zamáva s každým, nieto s mládežou, ktorá zatiaľ len hľadá hodnoty, podľa ktorých by raz chcela skutočne žiť. Keď som písal tieto kapitoly, bol som tínedžer snažiaci sa poukázať najmä na pokrytectvo našej spoločnosti – dospelých, ktorí o podobných udalostiach často vedeli, videli nás trápiť sa a nekonali. Toto síce nie je skutočný príbeh, napriek tomu, ak by bol, nenapísal by som ho inak. PRVÉ RANY sú skôr skutočná rozprávka s (ne)šťastným koncom.“... celý text
Přidat komentář
Prvé rany
Celkom som sa na túto knihu tešila, no ani zďaleka nesplnila moje očakávania. Až na pár svetlých miest, ktoré ma ako-tak bavili, je to v podstate dosť o ničom. Prečítala som ju síce celú, ale viackrát som mala chuť seknúť s tým. Jediným dôvodom, prečo som tak neurobila, bolo, že vonku bolo odporne a začala som ju čítať popoludní a už sa mi nechcelo púšťať do inej. Navyše... vraj to malo na blogu veľký úspech. Tak som si vravela, že azda sa to zlepší. No nezlepšilo sa to.
Je to príbeh o bande chalanov (ešte sopliakov), ktorí sa hrajú na veľkých frajerov a chcú, aby ich považovali za grázlov, lebo veria, že tak si u iných získajú rešpekt. Lenže strach a rešpekt sú dve rozdielne veci. To, že z vás niekto má strach, neznamená, že vás rešpektuje a už vôbec nie, že si vás váži. Ono sa síce môže zdať, že áno - lebo keď sa niekto niekoho bojí, tak bude len tupo prikyvovať, sklopí uši, stiahne chvost a podobne -, no nemá to s rešpektom nič spoločné.
Knihe podľa mňa vôbec nepomohlo, že bola časovo tak rozhádzaná. Možno by príbeh vyznel o čosi lepšie, keby dej postupoval chronologicky. Niekedy som sa v tom strácala a musela som premýšľať, s ktorým Dušanom mám tú česť - či s trinásťročným, štrnásťročným alebo takmer šestnásťročným. Áno, pri každej kapitole je uvedený rok, no to to mám zakaždým prepočítavať a premýšľať, kedy mal koľko rokov?
Tak či tak to bolo za mňa dosť slabé.