Psychoanalytické chorobopisy

06.05.2024

Sigmund Freud je akiste najznámejší psychiater v dejinách. dokonca podľa mňa je notoricky známy natoľko, že jeho meno pozná – alebo minimálne sa s tým stretla – drvivá väčšina ľudí. Napríklad o Oidipovom komplexe – ktorý sa snaží ozrejmiť lásku dieťaťa k svojmu rodičovi (nie tú rodičovskú lásku) - som počul ešte pred prvou prednáškou o Freudovi. V rámci základov psychológie a predmetu teórie sociálnej práce, som mal Freuda zaradeného v osnovách, avšak som doteraz od neho neprečítal ani jeden celý spis, či knihu. Je to prekvapivé, keďže javy psychopatológie ma odjakživa zaujímali, dokonca, povedal by som, až fascinovali (sadismus, masochizmus, schizofrénia atď), no nie natoľko, že by sa som tejto disciplíne venoval aktívne/odborne. Psychoanalytické chorobopisy sú prvou knihu, ktorú som si od tohto vychýreného psychiatra prečítal, a hoci som mal približnú predstavu o tom, čo bude obsahom týchto chorobopisov, zostal som aj tak milo prekvapený. Tu je niekoľko postrehov.

Neviem či to je prekladom alebo samotným Freudom, ale text je viac než len zrozumiteľný. Je písaný jednoducho a tam kde sa nachádzajú odborné výrazy alebo myšlienky, ktoré by sa patrilo pre laikov opísať, tak sú patrične opísané. Freud tu neprezentuje iba úlohu vedca, ale aj profesora. Preto by som túto knihu – z hľadiska náročnosti – odporučil v podstate hocikomu, kto sa zaujíma o podobné témy.
Nebudem prezrádzať obsah a osudy, ktoré sa nachádzajú v samotných chorobopisov, keďže to by potenciálneho čitateľa rozhodne nepotešilo, no môžem prezradiť toľko, že Freud je vskutku veľmi pragmatický bádateľ, a tie – z nášho pohľadu – úchylné/patologické javy vysvetľuje vedecky, popisuje metodológiu ako sa k zisteniam dopátral, a dokonca v textoch upozorňuje, ako eticky by sa mal taký psychiater/psychoanalytik správať, a ako by mal viesť sedenia s pacientom bez toho, aby ho morálne poučoval - aj keď mu pacient prezradí také veci, z ktorých ho môže (doslova) napínať. V tomto má text obrovskú silu a posolstvo.

Hoci ako laika/skeptika ma vo všetkých jeho teóriách a metódach - toho, ako dokáže z nevedomia dostať také spomienky, ktoré sa neskoršie pretavili do nejakej formy patológie - úplne nepresvedčil, boli tu miesta, ktoré ma naopak úplne pohltili. Ako napríklad, že sny o nás a o našom bdelom živote hovoria viac, ako som to pred touto knihou predpokladal, a dokonca, že za určitých okolností dokážu odzrkadliť obsah nevedomia. Druhý bod, ktorý zmenil moje nazeranie na určité veci, sú udalosti a situácie, ktoré sa nám odohrali v detstve, a podľa Freuda nás ovplyvňujú viac, než by sme si priznali. To, že nás detstvo ovplyvňuje, nie je asi pre nikoho žiadna novinka, avšak tá miera, ktorú opisuje Freud, ma až zarazila. Presvedčil ma, že to môže mať oveľa vážnejšie dôsledky, než som si hocikedy pripúšťal. Ak som jeho myšlienku správne pochopil, tak Freud tento fenomén vysvetľuje nasledovným spôsobom. Človek od narodenia zbiera skúsenosti, a tie kladie ako keby na seba. Predstavme si ich ako tehličky, ktoré, jednu po druhej, ukladáme na seba. V detstve vytvárame základ nášho domčeka a keď ten základ nie je úplne v poriadku - a na to nie úplne v poriadku ukladáme ďalšiu vrstvu,- viac menej budú horné vrstvy vychýlené, a čím nižšie je tá patologická vrstva, je ťažšie sa k nej dostať- teda ju odhaliť,- keďže jej prvky už mohli prejsť do nevedomia. Umenie psychoanalytika tkvie v tom, dostať tento materiál – ktorý je príčinou patológie - z nevedomia na povrch. Táto myšlienka, tento myšlienkový prúd, je to najcennejšie, čo si z tejto knihy odnášam.

Z textu, mám pocit, že Freud bol skôr vtipný, zásadový a profesionál – možno si ho idealizujem ale, zdá sa mi, že ide o typ človeka, s ktorým by som si rád sadol na jedno pivo ale… rozhodne by som sa s ním nebavil o mojom súkromnom živote, keďže som si takmer na 100% istý, že bol pracovne deformovaný. Po psychoanalytických chorobopisoch siahnem určite aj po iných jeho dielach.