Půlnoční mše

14.09.2024

Dávno-pradávno som videla film; prekvapilo ma, že táto dráma, podľa ktorej vznikol, mala trochu iný dej a úplne iný koniec. Či lepší alebo nie, nechcem súdiť, obe prevedenia boli svojim spôsobom zaujímavé.

Karvašova Polnočná omša stavia na mnohých kontrastoch (sviatky pokoja a lásky vs. toxická rodina vnútri a vojnový svet vonku, pokrivené charaktery vs. idealistickí dobráci, zdanlivý úspech a súdržnosť vs. vnútorná hniloba...).

Pri čítaní mi viackrát zovrelo hrdlo; nielen preto, lebo som nemala problém uveriť, že podobné príbehy sa mohli stať a podobní ľudia, mohli byť, ale aj (či najmä?) preto, lebo sa obávam, že podobné príbehy sa ešte môžu stať a podobní ľudia stále sú. A budú. Žiaľ. Našťastie to neplatí len o všetkých tých nechutných "obielených hroboch", ale aj o tých asi dvoch čestných a charakterných mladých ľuďoch, vďaka ktorým to predsa len nebolo beznádejné čítanie.

A nad úplne poslednou vetou musí čitateľ (v kontexte príbehu, samozrejme) uvažovať ešte dlho...