Rozruch na onkológii
Neven Orhel
Keď v roku 1983 vyšiel v Záhrebe román srbochorvátskeho lekára Nevena Orhela Rozruch na onkológii, vyvolal naozajstný rozruch nielen medzi lekármi, ale najmä medzi čitateľmi. Kniha sa ihneď stala "hitom", nielen zato, že vyšla v populárnej edícii Knižnica modernej literatúry Hit, ale aj preto, lebo spracúva nesmierne zaujímavú a aktuálnu problematiku liečenia chorých postihnutých rakovinou. Autor upozorňuje, že "kniha predstavuje spojenie autentického a vymysleného". Autentické sú príklady z lekárskej literatúry, dokumentujúce prípady spontánneho vyliečenia zhubných nádorov po nakazení brušným týfusom alebo bronchopneumóniou, neliečených antibiotikami. Vedecko-fantastickú konštrukciu zastupuje v príbehu pokus o využitie poznatkov z týchto spontánnych vyliečení na liečbu beznádejne chorého človeka zámerne vyvolanou sepsou. Atraktívnosť románu zvyšuje nielen zaujímavá téma, príťažlivé lekárske prostredie, ale najmä sposob spracovania. Čitateľ so zatajeným dychom sleduje zúfalý, priam dramatický zápas mladej záhrebskej lekárky Any Donovanovej, která sa usiluje zachrániť vlastného otca, tragickou iróniou osudu prednostu onkologického oddelenia Mestskej nemocnice v Záhrebe. Okrem strhujúceho príbehu Any Donovanovej a jej otca Egona autor rozohráva aj ďalšie, ktoré dokresľujú základnú líniu románu a zároveň zvyšujú napínavosť deja. Aj keď román Rozruch na onkológii sa ešte vždy pohybuje na pode science fiction, predsa len dáva nádej a ukazuje, že cesta k prekonaniu strachu zo zhubných nádorov už nie je nereálna.... celý text
Literatura světová Romány Sci-fi
Vydáno: 1987 , Tatran (Bratislava)Originální název:
Uzbuna na odjelu za rak, 1983
více info...
Přidat komentář
Perfektná kniha, koniec má rýchly spád (čo ale nie je na škodu) a podľa mňa je celkom predvídateľný od nejakej tej 380 strany, ale to vôbec nevadí.
smutné však je, že liek na rakovinu už dávno neexistuje, len verejnosti nikto nič nepovie.
kniha ma zaujala hneď od prvej strany...napínavý príbeh ma nútil čítať až do neskorej noci.....v knihe sa píše science fiction - ale ktovie kam raz poznatky z medicíny dospeju pri liečení rakoviny....naozaj rýchle čítanie....
No téda:) Tak hneď na začiatok stručne ručne je to výborná oddychovka! Taká emotívne autentická, nie je to emotívna autentickosť sugestívneho Marcela Prousta, pravda, ale oddychová verzia autentickosti:D, situačnosť, naliehavosť, veľmi sa mi ľúbi podtrhnutie !časového! aspektu pri nádorovom ochorení (tak napríklad: "Čas odmeriavaný počtom zhubných delení, sa vznášal nad ňou ako nemilosrdný nepriateľ..."), takže JE to príbeh písaný veľmi sugestívne. Jednoduché vety, veľmi zrozumiteľne písaný príbeh a niekedy som mala pocit, že vety sú ako z knihy pre deti a mládež, hlavne takých prvých sto strán, potom už ani nie. Ale vlastne je to jedno, príbeh je fakt oddychovka, ktorá niečo naučí, sú tam celkom dobre popísané veci z medicíny. Niekedy som sa pobavila. Koho by ešte zaujímali príbehy z oblasti onkológie, veľmi dobrá je aj Rakovina od Solženicyna.
K samotnému obsahu. Rozpísala by som sa na niekoľko A4. Medzi kardiovaskulárnymi a nádorovými ochoreniami je jeden zásadný rozdiel: vo väčšine prípadov kardiovaskulárnych ochorení, ktoré figurujú už roky na prvom mieste v príčine smrti, DÁ SA predísť, zatiaľ čo na druhom mieste figurujúce nádory sú skutočnými nepriateľmi, pred ktorými sa často nedá uniknúť. Celým príbehom som tak túžila povedať si, joj, keby to takto mohlo fungovať! Prosím! Aj som čakala, kedy príde tá nezmyselná skladba slov "liek proti rakovine". Mám tu "česť" pracovať s nádorovými bunkami a koho to zaujíma, tak je to ešte stále science fiction. Dnes poznáme aj, že si nielen zdravé, ale aj nádorové bunky produkujú subpopuláciu kmeňových buniek. Doménou týchto buniek je, že sú akoby "v dormancii" (konkrétne sú v Gnula fáze bunkového cyklu), a môžu si takto "spať" v tele aj niekoľko rokov. Predpokladá sa, že práve za recidívu nádorového ochorenia sú zodpovedné tieto kmeňové bunky. :(. Maličkou dovrou správou je, že si podobne ako zdravé bunky nádorové bunky tiež produkujú tzv. biomarkery, vďaka ktorým môžeme rýchlo zistiť stav pacienta. Preto aj úspešne vyliečení onkopacienti musia byť sledovaní prakticky aj po celý život. Nie som ešte stále v tom úplne doma a dlho nebudem, pretože výskum nádorov je s najvyššou pravdepodobnosťou ten najväčší challenge ľudstva, ale je fakt dôležité, aby sa vedci venovali skôr biológii nádorov, ako nádory fungujú, mechanizmy ich obrany, prežitia, ich "veku", v ktorom prebiehajú ich zmeny, a nezameriavali sa iba na vývoj nových a nových liečiv. Čím dlhšie s tým robím, tým mám silnejší pocit, že cesta farmaceutického priemyslu nie je riešením. Naopak, riešením v budúcnosti môže byť v medicíne rozvíjaná individuálna terapia. A teraz si predstavte, individuálna terapia niekoľko miliónov ľudí. Uffff... Preto je to challenge. Čo sa mi veľmi, ale že veľmi ľúbi na tejto knihe, je dôkaz toho, ako sme si veci skomplikovali. Nielenže musíme my, bežní pacienti stretávať "arogantných doktorov", akých autor zahŕňa v príbehu, ale vymysleli sme si tucty byrokratických, etických a kadejakých iných zákonov, ktoré nás brzdia. Táto kniha je toho svedectvom a je to pretavené do zúfalstva nielen hlavnej hrdinky Any, je to zúfalstvo prakticky každého z nás, pretože realita je tá, že na svete chodí vzácny počet ľudí, ktorým v rodine či v blízkom okolí nezomrel niekto na nádorové ochorenie.
A týmto aj chcem všetkých, ktorí tieto moje litánie dočítali do tohto riadka, prosiť ako úbohý polovičný molekulárny biológ (ešte som neodštátnicovala:D) a bývalá "profesionálna" opatrovateľka, snažte sa žiť v preventívnom duchu a nepodceňujte, prosím, problematiku nádorov. Najviac, čo môžete urobiť, je PREVENCIA, ak neviete ako, píšte mi do správy. Je to však jednoduché: pohyb, čo najmenej trieskať do seba liekov, pohyb, slnko, pohyb, ovocie a zelenina, pohyb, sadenie stromov, pohyb, pochybnosť - návšteva lekára, preventívne prehliadky, pohyb, nemyslieť na najhoršie, pohyb... Pamätajme, že na rozdiel od kardiovaskulárnych ochorení je prevencia to jediné, čo máme ako zbraň proti nádorom. Nemusíte sa obávať, organizmus je dômyselný a má vysoké regeneračné a reparačné schopnosti, ale dôležité je si uvedomiť, že svojmu organizmu musíme k tomu dopomôcť. A s každým pribúdajúcim rokom života je to násobne väčšia pravda.
Všetko sa dá obhájiť, kým to zostáva v oblasti teórie! Dr. Cerinski