Šaca rozpráva

20.03.2022

„Pišta má rád futbal a vravel, že by sme tu mali mať poriadne futbalové mužstvo, ale Mižov otec sa z toho iba smeje. Vraj futbal a dedina nejdú dohromady a nikdy tak nebude, žeby voľajakí gazdovia či paholkovia strácali čas tým, že sa pôjdu naháňať za loptou ako malí chlapci.“

Zbožňujem regionálnu históriu a doslova ma nadchýna zisťovať si čo najviac o miestach, kde som žila/žijem, a preto ma veľmi potešila existencia tejto útlej knižky. Poviedky v nej vraj vznikli na základe rozprávaní a spomienok starých Šačanov, čo ma navnadilo ešte viac, a pri čítaní som chvíľami naozaj prežívala mini eufóriu, keď som si predstavovala, ako sa jednotlivé príbehy kedysi odohrávali v mne veľmi dobre známych reáliách.

Neviem posúdiť, nakoľko sú niektoré príbehy pravdivé (rozumej autentické), alebo či sú skôr v štýle „jedna baba povedala“, keďže napríklad v jednej z poviedok spáchajú spoločnú samovraždu kalvínka Regina a katolík Fero natruc rodinám, ktoré neprajú ich láske, a v inej sa už títo milenci v spomienkach iných zaľúbencov „premenujú“ na Hanču a Miža. Aj preto sa mi viac páčili tie príbehy, pri ktorých bolo zjavné, že ich vyrozprával skutočný pamätník, napríklad Prvá tancovačka, Čas dozrievania a najmä posledná Zabudnite na Jánošíka!, pri ktorej som sa aj celkom nasmiala.

Trochu ma sklamal pomerne častý výskyt rôznych povier, čarodejníc, veštenia, čarovania a podobných vecí – neviem posúdiť, či sa tak často vyskytovali aj v spomienkach oslovovaných ľudí, alebo či autori považovali dané témy za natoľko atraktívne, že ich do zbierky nahustili, koľko len mohli, ale jednoducho sa mi to zdalo cez čiaru. Možno to súvisí s mojou vierou, možno s tým, že radšej mám fakty ako kdejaké babské fabulácie. Chápem, že by som to mohla brať ako svedectvo o tom, čomu vtedajší ľudia verili, čoho sa báli a podobne, ale tá nadmiera ma jednoducho presvedčila, že štyri hviezdičky budú primeraným hodnotením.