Salambo / Citová výchova
Gustave Flaubert
https://www.databazeknih.cz/img/books/19_/198761/bmid_salambo-citova-vychova-Vys-198761.jpg
4
3
3
"Druhý zväzok výberu z tvorby veľkého francúzskeho románopisca Gustava Flauberta ponúka slovenskému čitateľovi nové vydanie dvoch z jeho najvýznamnejších diel. Salambo, fiktívna hrdinka rovnomenného historického románu, nás uvádza do obdobia po 1. púnskej vojne vo chvíli, keď sa z kartáginských žoldnierov stávajú nezávislí bojovníci za svoje práva. Maľujúc kartáginskú fresku, podáva nám autor široko koncipovaný obraz priam hýriaci farbami, plný svetiel i tieňa. Flaubert sa pokúsil vytvoriť predstavu kartáginského života, náboženstva, zvykov. Nešetrí pri tom opismi davových scén, strhujúcich svojou krutosťou a podmienených neúprosným mechanizmom antického otrokárstva. Ústredným motívom a „hýbateľom deja" je tragická láska Líbyjčana-barbara Matha k Hamilkarovej dcére, kňažke bohyne Tanity - Salambo. Druhým dielom predkladaného zväzku je román Citová výchova, ktorý by sme mohli nazvať aj Flaubertovou citovou i politickou či ideologickou spoveďou a výpoveďou. Sám autor ho označil za "mravnú históriu" mužov svojho pokolenia a zároveň za "knihu vášne". Hrdina románu, Frédéric Moreau, je postava výrazne autobiografická. Frédéric márne, platonicky ľúbi pani Arnauxovú a súčasne ho priťahuje kurtizána Rosanette. Zmieta sa v ustavičných a hlbokých citových rozporoch a problémoch. Flaubert s prenikavou psychologickou znalosťou a porozumením sleduje a ako autor rozvíja Frédéricov citový život. Jeho hrdina je typickým predstaviteľom mládeže, ktorá je dostatočne inteligentná a silná, aby verila v ideál, nie však natoľko, aby ho vládala aj uskutočniť. Frédéric žije v podstate osamotený uprostred meštiacky prázdnej a bezduchej skutočnosti, ktorá nevyhnutne musí poznamenať aj jeho sny, túžby predstavy. Záverečná časť Citovej výchovy je bezútešným obrazom dezilúzie a všeobecnej demoralizácie: Frédéric sa naučil pohybovať a žiť v špinavom, nízkom svete, ktorý ho obklopuje." (Anotácia na prebale).... celý text
Přidat komentář
Autorovy další knížky
| 1973 |  Paní Bovaryová |
| 1959 |  Citová výchova |
| 1920 | Salambo |
| 2004 | Byli jednou dva písaři |
| 1929 | Pokušení svatého Antonína |
Salambo
Pokus využiť literárny postup realizmu pri písaní historického románu sa akosi nepodaril. Flaubert sa tak veľmi snažil opísať psychiku starovekého človeka a tak veľmi ju považoval za diametrálne odlišnú, že postavy svojím správaním pripomínajú pokazené hračky, prinajlepšom náboženských a vojenských fanatikov. Samozrejme, že v staroveku ľudia naozaj zmýšľali a konali inak, ale toto bolo podľa mňa až príliš vyhrotené. Inokedy, keď svitla nádej na nejaký zaujímavý čin alebo sa hrdina začal správať aspoň trošku ľudsky, zas sa to zvrhlo na záplavu bitiek a bojov a všetci hrdinovia vyzneli nedokončene, nedokreslene, zmätene.
Dej nebol tiež výnimočný, vlastne takto vyzerala väčšina starovekých vojen (niektoré bitky mi až podozrivo pripomínali Caesarove zápisky). V presunoch vojsk som sa stratil, možno by to chcelo nejakú dobrú mapu a hneď by bol zážitok z čítania o čosi pozitívnejší.
Opisy a realizmus sa veľmi ľúbia. Ale je rozdiel, keď človek číta román plný opisov so silným dejom (pani Bovaryová), ako keď je dej naozaj len druhoradý. Ako píše Vec1980, tie poklady sa nedali ani predstaviť a s mnohými pojmami mi nedokázal pomôcť ani Google. Vo finále mi kniha prišla len ako nejaký opis vojny s nejakými postavami a s nekončiacim inventárom zbraní, oblečenia, nábytku, zlatých tanierov a všetkého možného aj nemožného. Súhlasím so zlovlk-om, Flaubert mal zostať v svojej dobe.
Citová výchova
Tomuto vravím Román s veľkým R. Frédéric svojím správaním presne vystihuje to, akí sme my ľudia nestáli: ako od niečoho utečieme a potom sa k tomu plačúc vraciame; ako vieme, čo chceme, ale nevieme ,ako to dosiahnuť; ako sa nedokážeme rozhodnúť medzi vášňou a skutočnou láskou; ako si chceme šporiť každý groš, ale keď zbohatneme, míňame plným priehrštím; ako snívame o niečom veľkom a potom sa naše sny menia v spomienky; ako sme stotožnení s našimi pocitmi, ale vzápätí by sme radšej chceli byť tak, ako chcel byť Frédéric, citovo vychovaní... Dokázal by som pokračovať donekonečna, dokázal by som opísať všetky pozitíva, zaujímavé názory a postoje, velebiť autorov talent, čítať ho znova a znova, ale ja to zjednoduším: Toto dielo ma posadilo, vlastne odpálilo na zadok! Ak toto nie je Olymp, tak potom Mount Everest!
Len jedna poznámka: pred čítaním som niekde natrafil na informáciu, že toto dielo je Flaubertovou politickou spoveďou (čo sa nekonečnými poznámkami o súvekej spoločnosti aj potvrdilo). Ale ku koncu knihy som rozmýšľal, čo sa vlastne ten autor snažil opísať? Každý si z nej aj tak vezme niečo iné, každý v nej nájde odlišné posolstvo. Vlastne aj ten názov sa úplne nezhoduje s tým, čo si o nej myslím ja. A predsa mi dala veľa. Nie je realizmus čarovný? Nie sú všetky dobré knihy čarovné?